Príbuzní jedného z rukojemníkov sa až po troch dňoch dozvedeli, že v divadle zomrel. FOTO - TASR/AP

Nie náhodou pochádza pojem Potemkinova dedina z Ruska. Zahmlievanie skutočností, polopravdy a snaha mocných vyzerať vždy v čo najlepšom svetle, sa ruskými dejinami tiahnu od cárizmu cez boľševizmus až dodnes.

„Vplyv sovietskeho systému je stále živý a silný,“ vysvetľuje ruský postup profesorka Margot Lightová z London School of Economics. „Pretrváva utajovanie, hlavne vo veciach, ktoré by mohli do zlého svetla postaviť vládu a všetko, čo súvisí s armádou.“

Ešte včera, keď už sa málokto odvážil spochybniť, že ruská akcia na oslobodenie rukojemníkov nebola primeraná, vydal moskovský prokurátor informáciu, že 45 zo 117 mŕtvych rukojemníkov nezomrelo na otravu plynom, ale bolo zastrelených. Správu po hodine agentúra Interfax stiahla zo svojho spravodajského okruhu, pretože hlavný moskovský lekár Andrej Selcovskij sa ohradil, že medzi obeťami boli len dve so strelnými zraneniami.

Tento pokus o „vylepšenie“ obrazu celej akcie je pre spôsob, akým Rusko komunikačne zvláda celú krízu, symptomatický. Nikto nepochybuje, že útok čečenských teroristov bol neprijateľný a ničím neospravedlniteľný. Takúto charakteristiku však možno aplikovať aj na postup ruských úradov voči príbuzným obetí, médiám, vlastným občanom a aj svetovému spoločenstvu. O správnosti svojich postupov Rusko nikoho nepresvedčí, ak bude klamať či hovoriť len to, čo sa mu hodí.

Aroganciu moci bolo vidno v prípade príbuzných obetí. Tí nedostali prakticky žiadne informácie a svojich blízkych ani nemohli navštíviť v nemocnici. „To, ako necitlivo zaobchádzali s príbuznými, je v západných očiach dosť šokujúce. Bolo to veľmi hrubé. Nikto sa s nimi nebavil ako s občanmi,“ hovorí BBC profesorka Lightová.

Otec jednej z obetí Sergej Karpov povedal, že štýl, akým mu oznámili smrť jeho syna, bol ako vystrihnutý z absurdných románov Franza Kafku. „Na úmrtnom liste môjho syna za príčinu smrti označili vraždu. A v kolónke diagnóza bolo: obeť banditizmu a terorizmu. Toto má byť lekárska správa?“

S postupujúcim časom sa začína rúcať aj scenár, ktorý Rusom ponúkli oficiálne miesta a mnohé médiá. Vážne sa spochybňuje skutočnosť, že spúšťacím mechanizmom záchrannej akcie boli popravy rukojemníkov. Viacerí rukojemníci existenciu popráv popreli. Tvrdia, že teroristi zastrelili muža a ťažko zranili ženu po tom, čo jeden chlapec v strese hodil do jednej z Čečeniek plastovú fľašu. Tento incident sa však stal niekoľko hodín pred údajnými popravami.

Rukojemníci odmietajú aj informácie oficiálnych miest o tom, že teroristi pili alkohol či boli pod vplyvom drog. „Nepili, nefajčili, nekliali. Boli veľmi disciplinovaní,“ tvrdí ich bývalý rukojemník Mark Podlesny.

Podľa zatiaľ neoficiálnych informácií členovia špeciálnych jednotiek porušili zákon a s teroristami zaobchádzali neprimerane brutálne. Možno sa neprimerane správali aj preto, že im ich vedenie akosi „pozabudlo“ dodať protilátku, ktorá mala eliminovať nežiaduce účinky plynu použitého pri akcii.

Napriek tomu, že akciu v Rusku kvitovali takmer všetci svetoví lídri a označili ju za súčasť boja proti vzmáhajúcemu sa svetovému terorizmu, Moskva urobila niekoľko zásadných chýb, ktoré to spochybňujú. Ak západná civilizácia hovorí, že rozdiel medzi ňou a teroristickými skupinami je v hodnotách, ktoré vyznáva, mala by Rusko čoraz hlasnejšie vyzývať, aby si ich osvojilo aj ono.