FOTO SME – ĽUBOŠ PILC

PhDr. Mária Chaloupková je riaditeľkou odboru rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Má za sebou dlhú psychologickú prax, kde pracovala i s osvojiteľmi. Jej skúsenosti potvrdzujú, že adopcie vychádzajú oveľa lepšie, než by sa vo verejnosti predpokladalo. Samozrejme, za predpokladu, že sa vážny životný krok nepodcení. Preto nám porozprávala aj o úskaliach, ktorých sa treba vyvarovať.Aj otec môže byť mamou Ešte pred takými dvadsiatimi piatimi rokmi nebolo možné, aby si osamelý človek osvojil dieťa. Zákon už našťastie pokročil a uznal, že nielen úplná rodina môže dať dieťaťu podstatne viac než detský domov. Napriek tomu si pamätám, že keď po prvý raz podal žiadosť o adopciu osamelý muž, vyvolalo to obrovský rozruch. Na sociálnom oddelení špekulovali, či nie je úchylný, či sa tým vôbec zaoberať, lebo to nie je normálne. Načo je chlapovi dieťa? Akoby sa očakávalo, že rodičovský cit je prirodzený iba ženám. Nevedeli pochopiť, že aj muž môže túžiť byť otcom, a pritom nesplniť klasickú procedúru, teda splodiť dieťa. Ten pán musel absolvovať nielen psychologické, ale aj sexuologické vyšetrenie. Ukázalo sa, že nie je žiadna prekážka a bol zaradený do registra osvojiteľov. Bol to prvý veľký krok pri prekonávaní stereotypu, že po rodičovstve môže túžiť iba žena.

Adopcia a homosexuáli

Verejnosť absolútne neakceptuje, že by si dieťa mohli osvojiť homosexuáli. Pritom problém je inde. Obávam sa, že ani tzv. úplne rodiny nie sú všetky harmonické. Deti sú neraz svedkami nevery, násilia, alebo sú samy týrané. Otázka je, či je lepšie vyrastať v takejto rodine, hoci úplnej a heterosexuálnej, než v harmonickej homosexuálnej. V poradni som veľa pracovala s homosexuálnymi mužmi. Boli to všetko nesmierne milí, duševne bohatí ľudia, ktorí prežívali obrovské traumy z postojov okolia. Naša spoločnosť nedospela ani k akceptovaniu homosexuálnych dvojíc, registrované partnerstvo bolo zamietnuté ako dehonestovanie klasického modelu rodiny, takže o osvojení nemôže byť ani reči. Na Slovensku nepoznám homosexuálny či lesbický pár, ktorý vychováva osvojené dieťa. Neznamená to však, že neexistujú. Kto vie, či v úplných rodinách nevychovávajú deti aj homosexuáli? Veď sa pozrime na problém len štatisticky, koľko desiatok tisíc homosexuálov žije v tzv. harmonických heterosexuálnych manželstvách? A koniec-koncov, homosexuál či lesbička si dieťa môžu osvojiť nie ako dvojica, ale ako jednotlivci. Čiže, pokiaľ budú neúprimní, je to v poriadku. No ak chcú žiť v pravde, hoci si vytvorili stabilné partnerstvo, ale iné než uznáva väčšina, sú zatracovaní a odmietaní.

Potrebné „šikanovanie“

Žiadatelia o adopciu majú neraz pocit, že sú zbytočne šikanovaní. Musia sa podrobiť sociálnemu a psychologickému vyšetreniu, kým rodičia, ktorí splodia dieťa, sa ničomu nepodrobujú. Ak však štát niekomu zveruje dieťa, mal by vedieť, komu a vylúčiť napríklad riziko ohrozenia dieťaťa, ale aj osvojiteľov samotných. Počas praxe som mala tri prípady, keď som po psychologických vyšetreniach osvojenie neodporúčala. Nakoniec všetky dvojice dieťa dostali, keďže mali dostatočne silné „známosti“, žiaľ, život ukázal, že to bola chyba. V prvých dvoch prípadoch som intenzívne cítila, že dieťa malo čosi zachrániť, byť prostriedkom na udržanie rodiny. A naozaj, u prvej dvojice časom vyšlo najavo, že manžel mal dlhodobý mimomanželský vzťah a manželka sa bála, že ak manželstvo zostane bezdetné, muž odíde. Odmietla dokonca dievčatko, lebo neverila, že dievča môže manžela udržať. Samozrejme, vo vzťahu ho neudržal ani adoptovaný syn. V druhom prípade žena, keď manžel odišiel za milenkou, s ktorou mal dieťa, začala adoptované dieťa podvedome odmietať, lebo nesplnilo, čo očakávala. Navonok malo všetko, len matkina „láska“ bola nasilu. Obetovala sa, prijala cudzie decko a načo to všetko, muž ju aj tak opustil! No a do tretice nastalo absolútne zlyhanie. Po smrti otca sa ukázalo, že mentálne nezrelá matka, hoci dieťatko ľúbila, nebola schopná postarať sa oň a muselo do ústavu. Všetko sú to extrémne prípady, vôbec tým nechcem povedať, že adopcie nevychádzajú. Naopak, vychádzajú oveľa lepšie, než sa „predpokladá“ v povedomí verejnosti. Dôležité je ale vybrať adekvátnych rodičov so zdravou motiváciou.

Nie je rodina ako rodina

Pred rokmi prišli manželia do domova, kde im ukázali dieťatko, ktoré si môžu zobrať. Voľba nebola. Mohli síce povedať, aké dieťa si predstavujú – väčšinou chceli bábätká, dievčatká, biele, modrooké, blonďavé – keď im však po rokoch čakania povedali, že konečne je nejaké voľné dieťa, väčšina chňapla po akejkoľvek možnosti. Nie každý rodič je však rovnako vhodný pre každé dieťa. Inštitúcie, ktoré dieťa zverujú do opatery, by mali rešpektovať psychologické posudky aj dieťaťa, aj rodičov. Aby sa nestalo, že povedzme rodičia bez skúseností, uzavretí a túžiaci po pokoji , dostanú dieťa s vážnymi výchovnými problémami, vhodné skôr do pestúnskej starostlivosti, či profesionálnej rodiny. Tam, kde je rodič profesionálnym vychovávateľom alebo špeciálnym pedagógom a vie zvládať špecifické problémy dieťaťa. Stretla som sa s tým, že starší rodičia dostali dieťatko síce milé a krásne, lenže nadmerne pohyblivé, neposedné. Predstavovali si bábätko, ktoré si prispôsobia na svoj obraz a zrazu mali človiečika, ktorý už mal základ osobnosti hotový. S množstvom negatívnych skúseností, ktoré jeho genetické dispozície mohli len posilniť. Hoci rodina dieťa nesmierne ľúbila, mala veľké problémy – otec unikal k alkoholu, mama bola zneurotizovaná, celá rodina potrebovala terapiu. Iba preto, že nedošlo k správnemu spojeniu dieťaťa a rodičov. V inej rodine by toto dieťa mohlo dobre prospievať a títo rodičia by nemuseli zakúšať pocity zlyhania.

Toto sú tie, pre mnohých, vraj, rizikové deti. Pre iných, bez predsudkov, sa stali rodinnými členmi a pomohli vytvoriť šťastné rodiny.

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC Nasilu to nejde

Sú ľudia, ktorým je jedno, aké dieťa dostanú. Farba pleti nerozhoduje, niektorí vyslovene žiadajú, že sa chcú ujať mentálne či fyzicky poškodeného dieťaťa. Väčšina uchádzačov o adopciu však túži po zdravom, čo najmenšom dieťati. Najväčší záujem je o bábätká. Treba ale upozorniť, že bábätko je väčším rizikom ako ročné a staršie dieťa. Aj po vylúčení telesných ochorení ukáže až čas, či bude mentálne zdravé.

Pokiaľ majú adoptívni rodičia nejaké predsudky či zábrany, nesmú sa lámať nasilu, či sa ich snažiť dokonca podviesť. Stretla som sa raz s prípadom, ktorý ma vyslovene pobúril. Pracovala som s osvojiteľmi, ktorí v žiadnom prípade nechceli rómske, ba ani polorómske dieťa. Hoci, do ich rodiny by snedé dieťatko celkom zapadlo. A potom mi jedného dňa hrdo ukázali kočík, kde ležalo krásne cigánčiatko. Hneď mi zdôraznili – náš Janko je biely. Nahnevala som sa na tých, ktorí im Janka zverili, pretože ako bude rásť, rysy etnika budú výraznejšie, a je otázka, ako sa s tým rodičia s jednoznačne odmietavým postojom vyrovnajú. Možno všetko dopadne šťastne, rodina si ho medzičasom obľúbi, že im to prekážať nebude. Ale čo ak nie? I keď som chápala snahu pracovníkov detského domova dať aj tomuto dieťatku šancu mať rodičov, cestu, ktorú zvolili, som akceptovať nemohla.

Iná vec je s predsudkami pracovať. Mala som osvojiteľov, ktorí tiež najprv v žiadnom prípade nechceli dieťa rómskeho pôvodu, ani miešanca. Na druhej strane, chceli dieťatko hneď. Veľa sme na túto tému diskutovali a upozornila som ich, že na dieťa presne podľa svojich predstáv budú čakať možno roky. A potom som sa dozvedela, že prišli do ústavu a zobrali si najčernejšie dieťatko, aké bolo. Jednoducho, dospeli s tomu, že sú schopní prijať ho a už to nebol problém.