Francúzsky minister obrany Jean Pierre Chévenement opustil kabinet, keď nesúhlasil s politikou počas vojny v Perzskom zálive pred desiatimi rokmi. Ten istý muž aj minulý rok odišiel z kresla ministra vnútra, tentoraz pre nespokojnosť s politikou voči Korzike. Pre podozrenie z korupcie odstúpil minister financií Dominique Strauss-Kahn v roku 1999. Prezident Jacques Chirac sa však pevne drží v kresle, aj keď má na krku škandály z čias, keď pôsobil na čele parížskej radnice. V Paríži procesy s politikmi zvyčajne prebiehajú až dodatočne - ako teraz v prípade bývalého ministra zahraničných vecí Rolanda Dumasa. Podobné je to aj v Nemecku. Kresťanskí demokrati majú problémy so škandálom, ktorému ako vládna strana unikli, no aj napriek tomu ich „dobehol“. Ktovie, koľko ministrov by muselo odísť, keby sa škandál okolo Helmuta Kohla prevalil ešte v čase, keď bol pri moci. Takto padali hlavy len vnútri CDU.
V čiernej Afrike dobrovoľné odstúpenia nebývajú vecou cti, často platí, že ten, kto je pri moci, ňou nakladá podľa vlastného gusta. To isté platí aj v Latinskej Amerike. Prípad peruánskeho prezidenta Alberta Fujimoriho však ukazuje, že tu je možné skorumpovaného politika dotlačiť k rezignácii, ak sa urobí poriadny rozruch. Fujimoriho k tomu donútil videozáznam zverejnený v televízii, ktorý ho nepriamo usvedčil z podplácania opozície. (tasr, kl)
