FOTO – ARCHÍV
Prezývali ho Pán státisícov voltov, Atómový hríb alebo Dynamit. Aj preto, že počas vystúpení odovzdal zo seba všetko. Francúzsky šansoniér a herec Gilbert Bécaud hovoril o publiku vždy v ženskom rode. Tisíce poslucháčov v sále boli preňho najkrásnejšou ženou, ktorú chcel v ten večer milovať. Bécaud by sa zajtra dožil 75 rokov.
Spomienka na jedného z najznámejších veľvyslancov francúzskeho šansónu je ešte stále čerstvá. Bécaud zomrel po dlhotrvajúcej chorobe minulý rok koncom decembra v Paríži. Za päťdesiat rokov napísal a zaranžoval viac ako štyristo piesní, ale ľudia si ho budú pamätať najmä pre jednu. Nathalie sa stala celosvetovým hitom. A k nej môžeme prirátať aj Et maintenant alebo L‘important c‘est la rose.
Bécaud sa narodil 23. októbra 1927 v juhofrancúzskom Toulone ako Francois Léopold Silly. Pred koncom vojny sa jeho rodina presťahovala do Paríža, kde začínal ako klavirista v nočných kluboch. Rozhodujúcim momentom v jeho hudobnej dráhe bolo stretnutie so šansonierom Jacquesom Pillsom, s ktorým vystupoval na spoločnom americkom turné. V roku 1952 ho objavila legendárna speváčka Edith Piaf. Umožnila mu vystupovať na jej koncertoch a uviedla ho tak do sveta francúzskeho šansónu.
Už jeho prvé vystúpenie v parížskej Olympii v roku 1953 malo obrovský úspech. V časoch najväčšej slávy absolvoval 250 vystúpení ročne: „Keď skladám pieseň alebo skáčem na pódiu, robím to zo srdca ako tenista, ktorý vykríkne pri podaní. Nie som karierista, ktorý má naplánovaný každý svoj pohyb.“
V pražskej Lucerne vystúpil päťkrát a melódie, ktoré vymyslel, sa u nás udomácnili s pretextovanými originálmi – Podívej, kvete růže, Když umírá básník alebo pieseň na pamiatku Saint-Exuperyho – Návrat malého princa. Bécaud napísal množstvo skladieb, ktoré sa stali v anglo-americkom svete hitmi: The Day The Rains Came (1958), Let It Be Me (1960).
Najznámejšia je ale geniálna What Now My Love z roku 1962. „Tú dievčinu som spoznal v lietadle. Bola smutná a chcel som ju potešiť. Prežila nešťastnú lásku a ja som sa jej spýtal – Čo teraz, čo bude ďalej? Otázka vo mne zostala a slová dostali nakoniec melódiu,“ spomínal na vznik jednej z jeho najznámejších piesní Et maintenant, ktorú v anglickej verzii spievali Shirley Basseyová, Elvis Presley alebo Frank Sinatra. Je to príbeh, ktorý treba spievať od srdca. „Myslím, že pre srdcia iných ľudí. Čo bude ďalej. Náš príbeh končí. Môžeš ísť, kam sa ti zachce. Život je dlhý a svet je malý. Ale kto vie, čo bude ďalej?“
Najšťastnejší chcem byť zajtra, hovoril tento muž, ktorý podstatnú časť svojho života strávil na malej lodi, kotviacej na brehu Seiny v parížskej štvrti Boulogne. Okrem toho stíhal rozsiahle koncertné šnúry, televízne galavečery a filmové úlohy. V roku 1996 mal trojtýždňovú sériu koncertných vystúpení na Brodwayi.
O dva roky neskôr mu diagnostikovali rakovinu ústnej dutiny. Fajčiť neprestal, dokonca tvrdil, že ho milované cigarety vyliečili, hlavne po pozitívnych správach o jeho zlepšujúcom sa zdravotnom stave. Zákerná choroba sa ale vrátila a zasadila mu posledný úder.
Francúzske noviny po jeho smrti napísali, že okrem najbližších bude za rakvou s Bécaudovým telom kráčať aj francúzsky šansón. Jeho smrť akoby bola bodkou za storočím, keď francúzsky šansón dokázal vďaka Piaf, Brelovi, Bécaudovi či Ternetovi prekročiť hranice jazyka a vypraviť sa do celého sveta, aby sa po expanzii anglosaskej hudby zasa vrátil tam, kde je doma najviac – do rodného Francúzska.
„Som ako dve osoby. Keď premýšľam o piesňach, som sám sebou. Keď spievam, patrím obecenstvu. To je ten rozdiel. Keď som sám vo svojej izbe a skladám pesničky, som to ja. Potom prídem na javisko a spievam. To už som niekto úplne iný – človek, ktorý patrí ľuďom,“ hovorieval. Bécaud bol rozhodnutý žiť naplno až do posledného dychu.
Kaviareň Café Puškin, o ktorej Bécaud spieva vo svojej najznámejšej piesni Nathalie, ešte do polovice deväťdesiatich rokov v Moskve neexistovala. Otvorili ju až po neutíchajúcich otázkach cudzincov z celého sveta, ktorí dobre poznali jeho pesničku.
Zajtra – Christian Dior
