Maratón troch večerov prehrmel Bratislavou tentoraz akoby rýchlejšie, než by si želalo početné džezuchtivé publikum. Najviac ich bolo zvedavých na Dana Bártu, ktorý sa prescatoval z rockovej Alice a funkových Sexy Dancers či J.A.R. až na džezové dni pred Robbena Forda. Na Forda sa totiž našlo ešte zopár lístkov v pokladnici aj na jeho finále, ktoré tesne po polnoci z nedele na pondelok uzavrelo tohtoročné Bratislavské jazzové dni, zatiaľ čo Dan Bárta bol beznádejne vypredaný už týždne dopredu.
Bratislavské jazzové dni odštartovali trnavskí Bugala Brothers s formáciou Fuse jazz. Prekvapili príjemne strihnutým fusion s energicky tepajúcou rytmikou a invenčne vystavanými sólami, v ktorých zaujali hlavne v Grazi študujúci gitarista a zjavne Coreovo „returntoforeverovské“ obdobie milujúci klávesista.
Ďalšia kapela dorazila z Veľkej Británie: frontman formácie Orient House Ensemble Gilad Atzmon, ako i väčšina jeho spoluhráčov opustili rodný Izrael na protest proti politike svojej krajiny voči Palestíne a zamierili na ostrovy, kde sa dá v častých hmlách pohodlne venovať hudbe. Hlavný protagonista sa blysol brilantnou hrou na klarinet a sopránku, na altke bol priveľmi cirkusantský. Jeho hudba mala emotívne napätie a sem tam i programový charakter, sprievodné slovo iskrilo vtipom.
Potom už patrilo pódium veľkému bielemu apovi s cyklistickými okuliarmi so suitou čiernej omladiny a treba povedať, že im to spolu išlo úžasne. Ronnie Cuber – niekdajší spolupútnik Georgea Bensona – dúchal do svojho barytónsaxíku ako parník na Misissippi a pianista sypal perličky ako Kenny Kirkland, než ho nadobro odrovnal iný doping ako džez.
V ten deň džezová Bratislava očakávala apoštola džezového evanjelia Dana Bártu, o to charizmatickejšieho, že priplával z kalných vôd nevercov. Materiál z albumu Illustratosphere prekladal štandardmi a na záver odpálil starého dobrého Jamesa Browna. Vyvážené štruktúry Jelínkových aranžmánov spoľahlivo niesli vo svojej sieti podchvíľou snový a vzápätí zas explozívny Bártov vokál. Keď do prítmia sály zahlaholil čísi mobil, spevák lakonicky zaspieval „mobil phone“. Farbičky hýrili fluorescenčným jasom ako dúhové krídla vážok, surrealistické texty sa stretávali s dobre vyklenutými melódiami. V scatových improvizáciách bol invenčný, aj keď poučený velikánmi ako Bobby McFerrin, Al Jarreau či Kurt Eling.
A už sa v zákulisí chystal kubánsky Julio Barreto s Latino Worldom. Vypálili na nás niekoľko zásobníkov skvelej hudby toho najväčšieho kalibru. Basista „zjedol basu“ – povedali by chlapci od Věry Bílej, a je to ten najväčší kompliment – všetci sa dívali len naňho. Tenorsaxofonista mal jeden z najlepších tónov festivalu, blížil sa k ideálu tónu tlstého ako stehno.
To, čo potom prišlo pod hrdým názvom Jazz Jamaica All Stars, bola dobre zaranžovaná, vycvičená a do tanca lákajúca, ale predsa len otrava.
Posledný deň začínali Stredoeurópania. Domáci Miki Skuta si pozval pár slovenských a pár rakúskych priateľov na kompozície, odrážajúce mnohoročné štúdium vážnej hudby. Rytmika s Alexom Deutschom za bicími a šarmantnou dámou za perkusiami mala ťah, dychová sekcia s Jurajom Bartošom a Radom Tariškom bezchybne frázovala.
A potom, aj napriek hypnoticky opakovaným minimalistickým štruktúram a istej ironicky poňatej infantilnosti, prišiel ďalší z vrcholov festivalu. Bumcello, teda dvojica hráčov obsluhujúcich bicie, perkusie, sampler a elektrické cello prehnané cez niekoľko przničov zvukov, sa nákazlivo radovala z hry. Vzápätí priviedol svoj band Ronald Snijders a predviedli solídny flautový smooth jazz. Blížilo sa finále.
Gitarový mág Robben Ford krížil elektrické blues so všetkým, čo mu do hlavy priviali džezové vetry. Napriek nepomeru vo výslednom zvuku, keď gitara valcovala rytmiku a saxík sem tam aj gitaru, vyšiel z toho terapeutický zážitok. Ich hudba až zraňujúco jednoducho tlmočí starú pravdu, že menej býva viac. Špekulácia nikdy neporazí emocionálnu poctivosť a vedomie kontinuity s koreňmi dáva pocit útočiska, kam sa vždy môžeš vrátiť po inšpiráciu.
Autor: ANDREJ TUROK
