Dublinčan Seamus popíjajúci pivo v jednom z miestnych početných pubov sa o tom, že on a jeho krajania mohli rozhodnúť o rozšírení únie dozvedel až vtedy, keď v správach oznámili, že práve zatvorili volebné miestnosti. „Neviem, na čo je to dobré, je to obyčajný cirkus, aj tak o všetkom rozhodnú aj bez nás,“ presviedčal všetkých naokolo. Seamus je šofér kamióna a kandidátske krajiny podľa vlastných slov pozná ako vlastné topánky. „Sú tam krásne ženy a lacné pivo,“ vysvetľuje. „Podľa mňa by bolo dobre, keby sme ich zobrali medzi nás. Teda hlavne tie pekné ženy.“
Seamus tvrdí, že väčšinu Írov oveľa viac ako referendum zaujíma situácia „bratov“ v Severnom Írsku a odhalenie prípadu sexuálneho zneužívania detí kňazmi. Európska únia, zmluvy, fondy, rozšírenie, neutralita, kampaň, to všetko sa mu zdá príliš zložité a zbytočné.
Ryšavý obor ako vystrihnutý z turistického sprievodcu o Írsku však tvrdí, že Brusel jeho krajine veľmi pomohol. „Boli sme chudáci, veď aj túto cestu postavili za európske peniaze,“ ukazuje na diaľnicu spájajúcu letisko s jedným z dublinských predmestí. Nad tabuľu, ktorá obrovskými písmenami oznamuje, že na stavbu cesty prispeli z európskych fondov, sa paradoxne ešte zmestil plagát odporcov Zmluvy z Nice: „Ak budete voliť za zmluvu, prídete o svoju prácu.“
Celá kampaň odporcov zmluvy sa sústredila na to, aby ľudí vystrašila. Hrozila, že prídu o prácu, Írsko stratí neutralitu a možnosť rozhodovať o svojich vlastných veciach. „Ľudí nakazili totálnymi hlúposťami a manipulujú tých starších a menej vzdelaných,“ vysvetľuje Fiona, študentka Trinity College. Ona, rovnako ako väčšina jej kolegov podporila prijatie zmluvy. „Íri sa niekedy správajú príliš konzervatívne, možno je to tým, že žijeme na ostrove a mnohé veci sa k nám dostávajú neskôr,“ smeje sa, keď krátko pred deviatou večer vychádza z volebnej miestnosti v Ballsbridge.
Ballsbridge je pokojná dublinská štvrť plná červených domov, ktoré zväčša obývajú turisti. Miestni obyvatelia trávili nezvykle slnečnú sobotu prechádzkami, upratovaním a nákupmi. Do volebnej miestnosti začali prichádzať až podvečer.
„Aj tak nám povedali len to, čo sa im hodilo, vždy to tak býva,“ hovorila o kampani energická dôchodkyňa Rose, majiteľka penziónu a vyslúžilá dôstojníčka Armády spásy. Rose hlasovala proti zmluve, hoci minulý rok bola za. Názor zmenila, keď jej syn vysvetlil, o čom zmluva je. „Možno sa na nás budete hnevať, ale tá zmluva je zlá a mohla by poškodiť aj vám,“ vysvetľuje.
Rose sa nebojí imigrantov z kandidátskych krajín, pretože jej syn má počítačovú firmu, ktorá zamestnáva niekoľko maďarských programátorov. „Sú zdvorilí a šikovní, hovoria po anglicky lepšie ako mnohí Íri. Môj syn tvrdí, že ich vzdelávací systém musí byť oveľa vyspelejší ako náš,“ snaží sa za každú cenu ukázať, že to, prečo nehlasovala za zmluvu, skutočne neboli predsudky voči kandidátskym krajinám.
Jej vnučka Fredericka a jej priateľky, ktoré piknikujú v neďalekom parku, hlasovať neboli. Ich vysvetlenie bolo prosté - prečo si kaziť pekný deň hlasovaním o nejakom elaboráte. „Veď o tom sme hlasovali už minulý rok, nie? My sme asi nejakí dôležití, nie?“ pýtali sa v čase, keď bruselskí byrokrati a obyvatelia kandidátskych krajín s obavami sledovali, čo sa deje na ich Smaragdovom ostrove.
(mik)
