Nič neostalo ukryté zraku moderného zvedavca ani z histórie, ani z prítomnosti miest, no jednako fenomén mesta skrýva v sebe tajomstvá, ktoré si málokto uvedomuje.
Srbský architekt, staviteľ, spisovateľ a esejista Bogdan Bogdanovič (1922) sa už od mladosti zaoberá nie ani tak dejinami miest, ktoré sú mu rovno mocninou civilizácie, ako skôr mystériom ich vzniku a zániku, respektíve ich novodobého rastu, zachádzajúcemu do obludnosti. Jeho originálne názory prezentuje kniha Mesto a démoni (Ivan Štefánik, preložili Karol Chmel a Tomáš Čelovský, Bratislava 2002), ktorá patrí medzi príjemné vydavateľské prekvapenia.
Bogdanovič je umelec neobyčajnej imaginácie a prejavilo sa to jednak pri výstavbe vojnových pamätníkov v Juhoslávii, kde znázornil „obojstrannú tragiku ľudských osudov“ – teda vytvoril nadetnické a nadkonfesiálne symboly, čo vyvolalo v straníckych špičkách prinajlepšom krčenie nosom, jednak pri urbanistických úvahách, kde zasa uplatnil sčítanosť a hlavne schopnosť rozmýšľať o veciach, ktoré si často vôbec nevšímame.
Mesto vníma ako „nadjazykové písmo“: je to „kultúrna forma, a nie technicko-sociologický stereotyp“, ktorá v dnešnej podobe vznikla len asi pred piatimi až siedmimi tisícročiami. Pred zrodom mesta bol človek podľa neho ahistorickou osobnosťou, no čo je paradoxné, práve jeho vznik prebudil v ľuďoch zároveň mestoničiteľské pudy. Bogdanovič tvrdenia bohato dokladá dávnou históriou, faktmi z Biblie i z Koránu, pokračuje príkladmi zo stredoveku a exemplifikuje deštrukčné barbarstvo spred niekoľkých rokov v Srbsku. Od Jericha, Sodomy a Gomory až po Vukovar, Mostar, Sarajevo. Nevyratúva všetky doložené prípady ničenia miest, ani príčiny, prečo sa časť ľudstva vyznačovala nepriateľstvom proti mestám, skôr mu šlo o nezmyselnosť antiurbánnych činov, v ktorých bol a doteraz je podvedomý odpor primitivity proti vzdelaniu, živočíšnosti proti humanite, divokej prírodnosti proti zjemnenej kultúre. Veď si uvedomme, že len donedávna aj u nás sa mesto pokladalo za hniezdo hriechu.
Akokoľvek by sa zdalo, že tieto neresti ľudí sú už historickým reliktom, Bogdanovič ich správne rozoznáva aj pod zdanlivým civilizačným nánosom dneška. I socialistickú výstavbu miest chápe ako deštrukciu a budúcnosť hrozivo sa zväčšujúcich veľkomiest vidí nelichotivo, pripomínajúc vzorec škótskeho urbanistu z prvej polovice 20. storočia Patricka Geddesa: polis – metropolis – megapolis – nekropolis, teda: v preklade: mestský štát v staroveku – mesto – veľkomesto – mesto mŕtvych.
Vie neuveriteľne čítať mestá, ktoré definuje ako knihy, labyrinty, texty, hieroglyfy, metafory. Neuvádza konkrétne aglomerácie určitých budov, domov, parkov a stavieb, zaoberá sa skôr „zložitou a krehkou antropologickou metaforou urbánneho celku“, podobného ľudskému organizmu i s jeho „nezvládnuteľným chorobným tkanivom“, ako sú favely a slumy, štvrte chudoby. Tento rojko i realista otvára priestory doteraz netušené a dáva nazrieť do svojej alchymistickej myšlienkovej dielne i na skutočné pracoviská, kam chodieval aj v noci, aby v tme ohmatával materiály, opájal sa neviditeľnými, iba tušenými tvarmi. Je to zvláštna, príťažlivá kniha, aj grafickým riešením.
