Ján Ďurovčík.
FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Choreograf Ján Ďurovčík hovorí o novej šou SĽUK-u: Tlieskajte, ak sa vám páči, pískajte, ak nieV skúšobnom Cirkuse svet v Rusovciach zhasli reflektory a z pódia odchádzali po skúške unavené živly. Ozajstný Cirkus svet sa rozkrúti 25. októbra na druhej verejnej premiére v sále Istropolisu. Zatiaľ rozpráva choreograf a režisér JÁN ĎUROVČÍK, ktorý túto hudobno-tanečnú šou pre SĽUK pripravil.
Stručná charakteristika predstavenia hovorí o netradičnom programe, založenom aj na ozvláštnení tradičných motívov inými kultúrnymi a umeleckými prvkami. Čo netradičné môžeme čakať?
„Odľahčenú veľkú hudobno-tanečnú a svetelnú šou, ale naozaj v zmysle šou: veľký koncert, ktorý má ľudí strašne nadchnúť, pobaviť. Nebojím sa to priznať, lebo viem, kedy robím divadelný tvar, kde sú ľudské ponaučenia a kedy program, ktorý má ľudí ohúriť rýchlosťou tanečníckych nôh, ohňami, virtuozitou Roba Puškára ako verklikára. Dokázať to, čo vo svete dokázala šou Riverdance, ktorá sa nebála ukázať folklór v rifliach.“
Od čoho sa vaša šou odľahčila?
„Od veľkých dejových významov. Máme tam dejový oblúk, osobné výpovede, aj poučenia na zamyslenie, ale odľahčené. Sofistikovaný pohľad, taký, aby prišli masy a zabavili sa, niekde sa rozplakali a v iných miestach ostali zaskočené.“
Hlavná je tanečná virtuozita? To je vývozný artikel, ktorý sa dá predať?
„Predať sa dá úplne všetko. V Japonsku rovnako hosťuje ukrajinský súbor s folklórom, aký robí súbor Zemplín, vedľa sa hrá štylizovaný folklór, potom muzikál a opereta, balet. Toto je vývozné, samozrejme, do veľkých športových hál, ostatné záleží na našich producentoch a manažéroch.“
Predať sa dajú aj zlé veci, napríklad napodobenina tanečnej skupiny Lord of the Dance.
„To nebola napodobenina. Pán Flatley nestíhal množstvo ponúk a prišiel na to, že môže mať aj štyri skupiny, ktoré nesú jeho meno. My sme videli, bohužiaľ, úroveň tej štvrtej. Keď vidíte tancovať Flatleyho, vidíte naozaj najrýchlejšie nohy na svete.“
Cirkus svet je vaším originálom, alebo vychádza z originálneho folklóru?
„Predstavenie môže niesť niečie meno len vtedy, ak si človek napíše scenár, aj choreografiu, réžiu, texty. Len choreografia nie je podstatná, kroky si nikdy nepripravujem, vždy prídu na mieste.
V závere šou je lyžicový tanec, ten som nevymyslel ja, tancuje sa na východnom Slovensku. Skúste ho zdesaťnásobiť v tempe, skúste ho pridať do čapášov a máte niečo úplne iné.“
Ako reagujú folkloristi na tento postmoderný „guláš“?
„Toto nie je postmoderný guláš, ale základný princíp tých, ktorí vytvorili na Slovensku folklór - pánov Kubánku, Nosáľa. Robili presne to, čo ja - zobrali čardáš zo Zamutova, otočili ho naruby a postavili scénický blok. Myslíte si, že na východe na dedine malo šestnásť párov rovnaké nohavice a košele? Robíme to isté, akurát pred dvadsiatimi rokmi bola moderná uniformita a pre nás je moderné niečo iné. Folkloristi sa nehnevajú, sú to múdri ľudia.“
V čom ste objavili spojenie cirkusu a najstaršieho biblického príbehu?
„Chceli sme urobiť predstavenie, ktoré by ľudí chytilo. Napadli ma živly, ktoré sa odohrávajú na našej planéte. A čo je šou? Cirkus. Náš svet v strede Mliečnej dráhy mi pripomína manéž, v ktorej raz vystupuje láska, raz nenávisť, voda, oheň, vietor.“
A verklikár je Pánboh?
„Taký slovenský pánbožko. Kto bol najmúdrejší v dedine? Drotári a verklikári, ktorí prešli svet. V tejto šou nie je entertainer Brechtov Baal, ale človek, čo všetko videl. Chvíľu je hrnčiarom a akoby náhodou vymodeluje Adama a Evu, ktorým nechá jablko. Zahryznú doň, tak urobí veľké divadlo hriechov.“
Nechceli ste ich pomenovať Anča a Janko?
„Načo? Toto nie je slovenský príbeh? Aj moja babka mu verí, že takto sa zrodil človek.“
Robili ste predstavenie tak, aby bolo pre domáce, aj zahraničné publikum?
„Je zrozumiteľné pre všetkých, nechytá žiadne slovenské špecifiká, ktorým by za hranicami nerozumeli.“
Všíma si divák naše špecifiká, vychádzajúce z folklóru, alebo je už zglobalizovaný a kadečo mu ujde?
„Nech mu ujde, presne takto je ten program robený. Nehľadajte v ňom nič, tlieskajte, keď sa vám páči a pískajte, ak nie. To, čo má byť povedané, sa skrýva v prvom pláne.“
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
