FOTO – ČTK
Vojnová dráma Čierny jastrab zostrelený, posledný film britského režiséra RIDLEYHO SCOTTA, držiteľa Oscara za film Gladiátor a režiséra neprekonaného sci-fi hororu Votrelec, sa v slovenských kinách premietala pred viac než polrokom. Všade naokolo však film musel čakať, kým po jedenástom septembri odznie nechuť k brutálnym výjavom. V západnej Európe preto štartuje až teraz. Ridley Scott mal pri tejto príležitosti tlačovú konferenciu v Berlíne.
Príbeh Black Hawk Down je nakrútený podľa non fiction novinára Marka Bowdena o tragických udalostiach v Somálsku roku 1993. Čo vás na nej lákalo?
„Ešte nikdy som sa nezaoberal súčasným dianím. Ako viete, fakty sú takmer vždy zvláštnejšie než fikcia. Sú to najnovšie dejiny a svedectvo o americkom vojenskom zásahu, ktorý vyvolal rozruch. Bol to najdlhší pozemný boj od vietnamskej vojny. Táto operácia bola naplánovaná na osemnásť minút. Roztiahla sa na osemnásťhodinové peklo.“
Aký pocit máte z vojnovej látky ako filmár?
„Hlavne som sa pokúšal vyhnúť akejkoľvek sentimentalite, lebo sentiment, nie je presný, nie je ozajstný.“
Napriek tomu ste adaptovali dokument na hraný film. Aká ostrá je hranica medzi zábavou a vojnovým hororom?
„Dráma je vždy umelá, je to manipulácia, či sa nám to páči, alebo nie, aj keď je to škaredé slovo. Buď funguje, alebo nie. Kľúčom k tomuto filmu podľa mňa bolo vyrozprávať tú vec tak sucho, ako sa len dá, zdržať sa akejkoľvek sentimentality.“
Považujete Black Hawk Down za protivojnový film?
„Každý film, ktorý sa vážne zaoberá vojnou, je protivojnový. V tomto zmysle aj Black Hawk Down.“
Európsku kritiku pobúrilo, že ste na konci uviedli mená osemnástich amerických padlých vojakov, ale tisíc padlých Somálčanov zostalo anonymných.
„Jednoducho som nevedel, kto to bol. Prišlo tam osemnásť Američanov a ja som vedel, kto boli. Zomrelo tisíc Somálčanov, ale ich mená som nepoznal. Chcel som tú tragickú stratu aspoň vyčísliť. Sú to fakty a fakty o počte mŕtvych a ranených zverejnila OSN. Nemá to nič spoločné s tým, kto bol víťaz a kto porazený, lebo nikto nezvíťazil.“
Po jedenástom septembri sa ozývajú veľmi rôznorodé hlasy o vojenskom zásahu v zahraničí. Aký je váš postoj?
„Nepovažujem sa za pacifistu ani agresora, ale verím, že vojaci sú v dnešnom svete potrební. Nedávno mi niekto povedal: Nemali by sme zasahovať. Hovorím mu: Radšej máme nechať zahynúť 300-tisíc ľudí? Stíchol. Stále počúvame: Akým právom sa Američania do všetkého miešajú? Myslím, že právom humanitnej pomoci.“
Lenže to väčšinou nie je hlavný motív. Podľa vášho názoru áno?
„V Somálsku vtedy nešlo o žiadnu ropu alebo niečo podobné. Tento film je metaforou vojen, ktoré by mali byť spravodlivé. Myslím, že tu šlo naozaj o dobrú vec. V jednom dokumente o Somálsku som počul ženu v domácnosti, ako hovorí: Želala som si, aby nám niekto prišiel pomôcť skončiť s tým šialenstvom.“
Vizuálne je vo filme plno nových vecí. Pre aký štýl ste sa tu vlastne rozhodli?
„Kdekto opisuje môj štýl. Preto sa snažím zaobísť sa tu bez akéhokoľvek štýlu. V tomto filme som si pripadal trošku ako európski fotografi v Bejrúte alebo vo Vietname. Chcel som to mať také, aké to bolo.“
Ale zjavne vám nešlo len o realistickú vernosť, ale aj o citovú váhu vašich obrazov.
„Technika filmového remesla je čoraz rafinovanejšia. Na to, aby som nakrútil úder päsťou, dnes potrebujem osem pozícií kamery, od pohybu ramena až po zásah na tvár, kvapky krvi a náraz hlavy na stenu. Robí sa to celé dopoludnie. Ale má to celkom iný efekt, ako keď len nakrútite, ako niekto dostane do nosa. Lenže tu som sa takým veciam venoval menej než inokedy.“
Váš film však v každom prípade veľmi vychádza v ústrety americkému hrdinskému pátosu. Nie je to zvláštne, že britský režisér takto posilňuje americké sebavedomie?
„Ukázal som skupinu vysoko špecializovaných vojakov, vycvičených na to, aby si robili svoju prácu. A to robia. Môžete v tom vidieť hrdinstvo alebo ich jednoducho považovať za nástroje, ktoré plnia zadané povely.“
Zapáčilo sa vám nakrúcať politický film?
„Áno. Bude ťažšie vracať sa k jednoduchšej akčnej zábave.“
EDWIN GRASSMEIER
