V zápasoch bratislavského derby Slovan - ČH sa zapĺňalo hľadisko na Tehelnom poli niekoľkými desiatkami tisícov divákov a tí vytvárali búrlivé prostredie. Na ich upokojenie neraz pred mikrofón predstúpili ako predstavitelia fair play kapitáni Božin Laskov a Emil Pažický (vpravo).
ch nástupcov Reimanna, Venglára, Vičana, Chodáka, Balážiho, Karela, Arpáša, Tegelhoffa, Luknára, Korosteleva. Aj teraz sa tešili na góly, ktoré mali padať do žilinskej bránky aj po prestávke. Stali sa svedkami pravého opaku. To začal totiž vystrájať jeden mocný žilinský útočník a piatimi gólmi zmenil výsledok - Žilinčania vyhrali 6:5! Z úst do úst s údivom a rýchlo letelo i meno onoho strelca - neznámeho Emila Pažického. Ešte len 18-ročného!
Upútal Daučíka a Šťastného
Keďže vtedy hlavný zápas nasledoval bezprostredne po predzápase, tréneri belasého ligového mužstva ŠK Bratislava stihli zhliadnuť čosi aj z tejto futbalovej predohry. Ferdinand Daučík a Leopold Šťastný si Pažického (nar. 14. októbra 1927 v Považskom Chlmci pri Žiline) tiež dobre všimli a zaznačili do pamäti. Takže si na neho spomenuli o poldruha roka neskôr, keď chceli posilniť káder pre náročný zájazd do Turecka. Požičali si nielen skúseného Malatinského z Trnavy, ale aj mladého Žilinčana Pažického. Rovnako sa zachoval F. Daučík aj v príprave na mesačný zájazd do Mexika. Emil Pažický zo žlto-zeleného dresu už prestúpil do belasého, Malatinský ešte uvažoval. F. Daučík ich však napevno zakomponoval do práve ním vymysleného mexického systému, ktorým zmiatol mexických trénerov i mužstvá a dosahoval lepšie výsledky ako predtým v tom čase chýrne maďarské kluby.
Mexické ovocie
Po návrate z Mexika čakal na bratislavské mužstvo prvý ligový súper SK Kladno. Tento v tom čase popredný český tím počas prvého polčasu na svojej koži pocítil účinnosť mexického systému. Po priam exhibičnej hre ŠK Bratislava ho prehral 0:2 a po prestávke strelil Pažický tretí gól ako svoj prvý ligový na nečakane hladké víťazstvo 3:0. Potom strieľal góly len on - v Plzni jediný na víťazstvo 1:0 a v Prahe oba na remízu 2:2 so Spartou. Tento zápas bol inak pre Pažického osudným. Urazil rozhodcu, ten ho vylúčil, za čo ho Emil napadol. Bol z toho tvrdý trest, takže sa na ihrisko vrátil až na začiatku jedného z najslávnejších období belasého mužstva. Pažického kariéra splývala s nevídaným vzostupom belasých, ktorí nastúpili sériu troch majstrovských titulov v rokoch 1949, 1950 a 1951. Impozantný bol hneď prvý titul ozdobený 93 gólmi, na ktorých sa útok Laskov, Lažický, Tegelhoff, Preis, Šimanský podieľali 84 gólmi a sám Emil devätnástimi. V nasledujúcom ročníku na jar 1950 strelil len jediný, pre zranenie viac pauzoval ako hral a na jeseň nakoniec narukoval do ATK.
Bratislavský tank
Emil Pažický prišiel do Bratislavy ako nezvyčajný strelecký talent. Vyznačoval sa svojráznym štýlom prenikania do akejkoľvek tvrdej obrany, za čo si vyslúžil porovnanie s tankom. Krásne góly vedel strieľať z voleja a z rozličných pozícií bez prípravy. Mal obdivuhodnú kopaciu techniku. Veľa gólov dosiahol hlavou, čomu mu pomáhala nielen robustná postava a výskok, ale najmä dôraz a nebojácnosť, ktorými zväčša vyhrával vysoké súboje s obranou. Strelca takých kvalít si náležite všímali obrancovia a viac ako proti iným uplatňovali voči nemu rôzne zákernosti. Pažický hral vždy fair a ťažko znášal také metódy. Neraz v tých situáciách strácal nervy, ale neuchyľoval sa k zákernostiam, domáhal sa spravodlivosti u rozhodcov. Nezriedka ho nechápali, nechceli pochopiť a vyplynuli z toho tresty. Keď mu po zápase vychladla hlava, úprimne ľutoval svoje reakcie, no bývalo dosť dôvodov na opätovné výbuchy. Stalo sa to takým povestným, že chýrny bratislavský kamelot Vičan sa ho odhodlal poprosiť: „Pán Pažický, nejdú mi noviny, vyveďte niečo!“
Strelecký rekordér
Ako sa Pažický neraz na ihrisku nevedel zmestiť do kože, takým verným priateľom a príjemným spoločníkom býval v kolektíve. Pochopil a nadviazal na každý žart, i keď sa ho priam dotýkal. Dobrá vôľa a jasná myseľ ho neopustili dodnes. V pondelok 14. októbra oslávil 75 rokov života, z ktorého polovicu strávil na lôžku a vozíčku pre nepohyblivých. Zákerná choroba premohla obra futbalových trávnikov a ozajstného všestranného kráľa strelcov. V 251 ligových zápasoch nastrieľal 123 gólov v belasom drese, za ATK a v Žiline. Dohrával v Trenčíne. Osemnásťkrát obliekol reprezentačný dres Československa, ale na kráľa strelcov dosiahol len sedem gólov. Najlepším ligovým strelcom bol v roku 1955 s 19 gólmi, v tom roku 11. septembra sa stým gólom zapísal do Klubu ligových kanonierov. Nezabudnuteľnými ostanú jeho dva skvelé góly z diaľky, jeden hlavou a jeden z voleja, na víťazstvo 2:0 nad Talianskom v roku 1953 na pražskej Letnej. Rovnako aj výkon, hra i posledný gól pri senzačnom víťazstve 5:2 nad Maďarskom v roku 1949 na Strahove. Takto sa mu darilo v útočnom päťzáprahu: Hlaváček, Pažický, Bican, Preis, Šimanský. Hodno pripomenúť, že mu proti Talianom pri streleckej exhibícii v útoku sekundovali Laskov, Kačáni, Crha a Šimanský.
„Bača“ zachránil Žilinu
S účinkovaním Pažického sa viaže aj pozoruhodný vzťah k prostrediu, fanúšikom a klubu v Žiline. Toto mužstvo, z ktorého vyletel do sveta veľkého futbalu, sa v roku 1955 po jari (vtedy sa hralo systémom jar - jeseň) ocitlo v pásme zostupu. Pred jeseňou rodáci uprosili Emila, zvaného „bača“ alebo „zubáč“, aby prišiel pomôcť. Prišiel, v 11 zápasoch dal 9 gólov a po jari predposlední Žilinčania sa na 8. mieste konečnej tabuľky zachránili! V nasledujúcom roku už znovu strieľal góly v belasom drese.
Včerajší jubilant zostane vo futbalovej histórii Slovenska navždy zapísaný zlatým písmom.
FOTO - archív autora
Autor: JOZEF MAGDIN
