Sedemdesiatnička Ľudmila Šunová si dlho prezerala v melbournskom olympijskom múzeu exponáty. Najmä medaily udeľované na Hrách 1956. ,,Takú jednu som mohla mať,“ povzdychla si, ,,aj ma nominovali, veď som doma všetko vyhrávala, ale prišlo dieťa, veľká diaľka a manžel neveľmi súhlasil s mojou cestou. Dodnes banujem, lebo neskôr som sa už na žiadnu olympiádu nedostala a behám len rekreačne.“
Populárna Liptáčka, čo beháva po svete v slovenskom kroji, napokon predsa prišla do Melbourne - po 46 rokoch. Na ,,olympiádu“ veteránov. Keď ženám postupne umožňovali súťažiť na dlhších tratiach, aj Ľudmila Šunová pridávala - z 800 metrov na 5 km, 10 km, ba až na maratón. Zabehla už 104 maratónov a ani jeden z nich nevzdala. V Austrálii na Svetových hrách veteránov bežala vyše 21 km, teda polmaratón, lebo celý sa nekonal, a tak tohto roku už asi stopiaty nezabehne. Trať zdolala za dve a pol hodiny, na medailu nesiahla, ale o to na veteránskych súťažiach ani nešlo. Cieľ polmaratónu v jednej z najkrajších a najstarších zoologických záhrad sveta, ktorá oslavuje 140. výročie, bol symbolickou ukážkou atmosféry žičlivosti a priateľského ducha v tejto krajine a na týchto hrách. Slovensko, reprezentované 17 športovcami medzi 25 000 účastníkmi hier z 96 krajín, odchádzalo so cťou. Naši získali tucet medailí, všetky v atletike, 8 zlatých a 4 bronzové.
Po dve zlaté patrili Igorovi Gavenčiakovi (trojskok a diaľka nad 40 r.) a Vladimírovi Výbošťokovi (diaľka a beh na 100 m nad 55 r.), po jednej Atilovi Barušovi (cezpoľný beh na 8 km nad 40 r.), Romanovi Kamasovi (atl. päťboj nad 35 r.), Eduardovi Longauerovi (100 m prek. nad 50 r.) a Helene Burgárovej (oštep nad 45 r.).
V súťažiach sme videli niekoľko vynikajúcich ľudských a športových príbehov. Nedá sa nespomenúť zlato 99-ročného muža v behu na 100 metrov, dramatický boj 92-ročného stolného tenistu, ktorý sa naučil hrať až po štyridsiatke v armádnych farbách, odvážny superskok 82-ročnej starenky z veže do vody či zlepšenie osobného rekordu 91-ročnej prababičky v plávaní na 100 metrov o vyše sekundu!
Bol to šport čistých sŕdc, nezištného úsilia všetkých na športoviskách a mimo nich, radosť zo zápolenia napriek niektorým pochopiteľným a veľakrát prepáčeným zmätkom v organizácii, ba každá vychutnaná minúta pohybu vyslala signál, že tak ako tí, čo sú už dávno na zaslúženom dôchodku, odišiel do dôchodku aj šport bez peňazí, drog, tučných honorárov, agentov a biznisu v pozadí.
ANDREJ BUČKO, Melbourne
