výber poviedok z kľúčovej zbierky Winesburg, Ohio, vydanej roku 1919, spojený osobou novinového lokálkara a pozorovateľa traum a frustrácií amerického malomestského stredozápadu, citlivo, chápavo a prenikavo sonduje psychiku drobných čudákov, obetí úzkoprsého puritanizmu a životných stroskotancov. Priebežný motív tvorí vnútorná nespokojnosť, občas márna túžba uniknúť, a súbor uzaviera poviedka Odchod, v ktorej sa rozprávačovi, na rozdiel od smutných až groteskných hrdinov poviedok, z tej provinčnej nudy naozaj podarí odísť kamsi, kde je „život“.
Voľba čítania teda nesporne podnetná. Horšie je to už s prekladom a realizáciou. Ak ozajstní prekladatelia občas podčiarkujú úskalia profesie aj tvrdením, že ani najpodrobnejší slovník vždy nepomôže vyriešiť jemnú voľbu medzi množstvom možných synoným a väzieb - a ono je to naozaj tak! - priveľa prekladateľov prostoducho siahne po prvom význame, čo sa im namanie, alebo ustálený zvrat rozložia na prvočinitele, čím sa samozrejme dostanú „vedľa ako jedľa“. Kam by sa asi dostal Angličan (Američan), ktorý by toto doslovne preložil? Jozefovi Olexovi sa to však podchvíľou pritrafí, a tak sa dozvieme, že „tá má nervy!“, hoci v skutočnosti si „trúfa“, prípadne „má odvahu“. Alebo zas dievčina „študovala na kolégiu“, hoci v slovenčine sa na kolégiu neštuduje a anglickému college zodpovedá stredná škola či gymnázium.
Interpret Juraj Predmerský nás potom obdobne päť večerov vodil po Vinesburgu, nie Wajnsbörgu, a nebol to zďaleka jediný príklad insitného prístupu k reáliám. Režisérovi Jozefovi Pražmárimu to zjavne neprekážalo.
Takto sa v čase, keď slovenčinu (a nielen ju) zaburiňujú puby, hot-dogy a iné macdonaldizmy, na druhej strane sa stretáme s nevinne dôverčivým predpokladom, že napísané platí a treba ho čítať tak, ako je napísané. Aj keď pri angličtine práve toto neplatí.
Autor: PAVEL BRANKO
