Vladimíra Preclíka pohostili v Slovenskej národnej galérii symbolicky chutným praclíkom. FOTO - FERO HORVAT
Hoci historka o tom, ako niekedy v polovici sedemdesiatych rokov dorazil do Blanska mikrobus so slovenskými výtvarníkmi na posmrtnú výstavu Vladimíra Preclíka znie skôr zábavne ako vierohodne. Tento významný český umelec ju prezentuje ako základ svojho priateľstva s bratislavským sochárskym kolegom Jurajom Melišom. „Niekde sa objavila správa, že som zomrel, no všetko sa rýchlo vysvetlilo, smutné tváre Jankoviča, Sikoru a ďalších sa rozjasnili, a vernisáž mojej podivnej výstavy v blanskej kinosále sa skončila všeobecným veselím,“ povedal Preclík, ktorý do Bratislavy zavítal práve kvôli Melišovej výstave Kovadlina snov v Slovenskej národnej galérii, ktorej ďalšia zastávka je v banskobystrickej Štátnej galérii.
Aj tentoraz mu jeho hostitelia pripravili drobné prekvapenie - pohostenie praclíkom, voľne tak nadväzujúc na gastronomickú tradíciu, ktorú založili v Galérii mesta Bratislavy roku 1989, keď vystavujúceho „sochára dreva“ Preclíka pohostili k vtedajšej šesťdesiatke obrovskou drevenou tortou od asi dvadsiatich slovenských výtvarníkov.
Socha patrí krajine
Ten rok 1989 bol preň významný nielen kvôli životnému jubileu. Ochabujúci komunistický režim už nevládal zabrániť po dvadsaťročnej vynútenej pauze obnoveniu slávneho sochárskeho sympózia v Hořiciach, ktoré vzniklo v roku 1966 práve z Preclíkovej iniciatívy. „Nadchli sme sa vtedy ideou, že socha patrí krajine a jej tvorba je pre autora akousi modlitbou pod nebom. Proste, sympózium by malo mať aj duchovný presah.“
Dvadsať plastík na kopci svätého Gotharda sa síce od roku 1969 strácalo v burine a vysokej tráve, no prežilo. „Aj vďaka miestnym ľuďom, ktorí na nás pozerali spočiatku tak trochu cez prsty. No paradoxne práve vtedy, keď štátna moc sympózium zakázala, tak tá nedôvera miestnych sa zmenila v podporu a aj vďaka nim sa sochy, ktoré mali byť rozstrieľané dynamitom, zachovali.“
K roku 1989 sa viaže aj príbeh pomníka Charlie Chaplina pre pražský Barrandov. Keď rok predtým vyhral konkurz práve nepohodlný Preclík, zavládlo v oficiálnych výtvarníckych kruhoch zdesenie. „Zmeniť to však už nemohli, tak mi dali aspoň krkolomnú podmienku, že pomník musí do roka stáť. V zdanlivo beznádejnej situácii mi pomohol Juraj Meliš, vybavil dve tony hliníka i možnosť pracovať v bratislavskom Výskumnom ústave zváračskom.“
Česká avantgarda
Prvý raz dal nastupujúci sochár Preclík o sebe vedieť na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov cyklom portrétov významných osobností Česká avantgarda. „To som si však dovolil dosť, keďže vtedy existovala špeciálna komisia pre spodobovanie národných umelcov, a tak som ich, samozrejme, dlhé roky nesmel vystaviť. Bol to môj pokus urobiť portrét, jeden z najklasickejších sochárskych žánrov, trochu inak. Jedenásť umelcov som sa snažil zobraziť podľa toho, ako som poznal ich dielo, pretože si myslím, že ono sa výrazne vpisuje do tváre autora.“
A tak napríklad na Wericha sa chodil večer čo večer dívať do Divadla ABC. „Len som naň zízal a nič iné nevnímal, asi som bol jediný, čo sa tam nesmial. Hneď po predstavení som potom utekal do ateliéru a snažil sa zachytiť to, čo som si z jeho tváre zapamätal,“ spomína Preclík. „No nejako mi to nešlo, a tak som sa začal motať okolo jeho divadla takmer vo dne v noci, až raz som ho konečne zastihol a doslova sa s ním zrazil. V tom okamihu som si uvedomil, že má vlastne plochú tvár, ako vravia sochári - placatú, a do rána bola socha hotová.“
Hoci portrét vznikal tajne, Werich sa o ňom dozvedel a po rokoch sa spýtal, čo je s ním. Medzičasom si ho však kúpila jedna jeho obdivovateľka, ktorá potom aj s ním emigrovala. „Keď som to s malou dušičkou hovoril Werichovi, ten so smiechom poznamenal: Aspoň moja hlava emigrovala.“
Predĺžený rok
Medzičasom sa už Vladimír Preclík zaradil ku kľúčovým postavám vtedy československej výtvarnej scény, patrične oceňovaný aj v zahraničí. V roku 1967 bol ako jediný z našich umelcov prizvaný do expozície päťdesiatich svetových sochárov na Expo v Montreale. Boj medzi jeho dvoma obľúbenými matériami sa skončil víťazstvom dreva nad kameňom, z ktorého vytváral svoje skulptomaľby. „Našiel som si nový spôsob vyjadrovania, nemaľujem už len povrch svojich sôch, ale maľujem im charakter a farbu pleti,“ vraví.
Fascinácia touto „inou“ farebnosťou je zrejmá už pri jeho cykle 54 týždňov dobrého roku, keď takýto počet päťlitrových zavarovacích fliaš vyplnil drevenými farebnými sochárskymi príbehmi. Bolo to v polovici sedemdesiatych rokov, nepatril vtedy medzi obľúbencov režimu, a aj tento cyklus bol podrobený tvrdej kritike.
„Vraj je to o tom, že žijeme vo vzduchoprázdne,“ spomína. A ak sa niekto pýtal, či nie je čosi skryté za tým číslom, veď rok mal aj vtedy len päťdesiatdva týždňov, odpovedal, že ten rok bol preň taký dobrý, akoby mal o dva týždne viac. „Ale faktom je aj to, že celá kolekcia bola inštalovaná na šiestich rovnakých policiach, a aby bolo na každej deväť fliaš, tak som dva týždne pridal.“
