V meste pobudol niekoľko dní, odohral viacero koncertov, jeden aj po odpremietaní filmu, a hoci novinové rozhovory odmietal, prijal ponuku diskutovať na internete. Po trinástich rokoch sa tiež vrátil na javisko bratislavského Štúdia L+S. Naposledy tu vystupoval v čase nežnej, keď si od Mekkyho Žbirku požičal gitaru a hral Mávátka.
Mnohí z publika S-ka sa na ten večer pamätali. Aj teraz bolo divadlo plné ako v časoch revolučných. O Nohavicu bol taký záujem, že nestačili zvyčajné prístavky, museli sa doplniť ďalšie rady stoličiek, sedelo sa na schodoch, postávalo v uličke. Natlačení ľudia viac ako dve hodiny počúvali jediného muža na javisku. I herec Marián Zednikovič i producent Rudolf Bierman bez reptania vrčali na pokyn, keď sa hrala detská pesnička o krtkovi vŕtajúcom metro. V hľadisku sedeli mladí ľudia, pamätníci, ktorí starnú spolu s „Jarkom“, alebo tí, ktorých ako zrelý pesničkár „odchovával“ ako vysokoškolákov. Napríklad na koncertoch na internáte Mladá garda, na ktoré mimochodom tiež prišla reč. Všetci počúvali staré hity, ktoré spievali spoločne s ním, aj nové piesne, ktoré mali v Bratislave premiéru. A poslúchali na slovo, ako vtedy, keď boli ešte študentmi.
Keď sa postojačky skandujúci diváci odmietali rozlúčiť, Jarek ako vždy presne určil pravidlá. Môžu si vybrať, ktoré štyri piesne zahrá ako prídavok, ale viac hrať nebude a sála disciplinovane odíde. Aj tak bolo. No ľudia si predsa vymámili sľub, že na jar sa do Štúdia L+S vráti. A zahrá dokončenú pesničku, z ktorej bol zatiaľ hotový len refrén. K piesni Hollywood ho inšpirovala nedávna filmárska skúsenosť s Rokom diabla. Mimochodom, snímka sa u nás už po týždni premietania prepracovala na tretie miesto najnavštevovanejších filmov.
