Imre Kertész sa narodil v roku 1929 v Budapešti, ako pätnásťročný prežil pobyt v koncentračnom tábore. Píše romány, poviedky, eseje a divadelné hry, v roku 1995 získal Brandenburskú cenu za literatúru a o dva roky Lipskú knižnú cenu európskeho porozumenia. Doteraz vydal desať kníh.V slovenčine vyšli knihy Bezosudovosť (Slovart, 2000), Vyhnaný jazyk (Kalligram, 2002), v češtine Kaddiš za nenarozené dítě (2001). FOTO – ČTK
Sedemdesiatdvaročný Imre Kertész je prvým maďarským spisovateľom, ktorý sa stal laureátom Nobelovej ceny za literatúru. Kertész je jedným z dnes už mála žijúcich väzňov Osvienčimu: „Pýtajte sa nás, sme poslední,“ povedal v stredu večer v Berlíne, v ďakovnom prejave, keď preberal Cenu Hansa Sahla.
Jeho prvý román Bezosudovosť je jeho najprekladanejšou knihou. Správu o Nobelovej cene „prijal s veľkou radosťou“. V prvej reakcii povedal, že je to preňho veľké vyznamenanie, ktoré zároveň znamená, že bude môcť „viesť o niečo pokojnejší život, aspoň finančne som teraz v bezpečí, aspoň v tomto ohľade“.
Nemilosrdnosť
„Celé moje dielo sprostredkovala nemčina, môj materinský jazyk je maličký ostrovný jazyk, ale Nobelova cena je aj vyznamenaním pre celú maďarskú literatúru. Zdá sa mi veľmi zaujímavé, že som túto cenu dostal za literatúru o holokauste a diktatúrach. Je v tom čosi ako výchovný prvok pre východoeurópske krajiny.“
Švédska akadémia vied v Štokholme včera zdôvodnila rozhodnutie tým, že tento autor svojím dielom ukázal „krehkosť jednotlivca v barbarskom behu dejín“. Imre Kertész konfrontuje čitateľa s brutalitou moci, ale rovnako naliehavo ho stavia pred bezduchosť, ktorá výkon diktatúry sprevádza.
Imre Kertész sa narodil roku 1929 v Budapešti v židovskej rodine. Keď mal pätnásť, deportovali ho Osvienčimu, koniec vojny zažil v koncentračnom tábore v Buchenwalde. Ako sa píše vo vyhlásení Švédskej akadémie, jeho dielo sa stále vracia k rozhodujúcej životnej skúsenosti, Osvienčimu. Ten sa pre tohto autora rovná „poslednej pravde o degradácii človeka v modernom svete“.
Písať začal neskoro. „Na písanie som sa odhodlal v polovici päťdesiatych rokov, posledným impulzom bol rok 1956. Najskôr som si však musel odpovedať na otázku: Čo chcem vlastne stvoriť, autobiografiu či objektívny príbeh? Ďalších dvanásť rokov mi potom trvalo, kým som knihu dokončil,“ hovorí Imre Kertész. Bezosudovosť je príbehom chlapca, ktorého zatknú a odvlečú do koncentračného tábora, on sa však prispôsobí a prežije.
Je to rozprávanie dieťaťa, ktoré akceptuje skutočnosť koncentráku ako samozrejmú. „Možno je toto rozprávanie také šokujúco presvedčivé práve tým, že mu chýba tón mravného rozhorčenia či metafyzického protestu, po ktorom tá téma volá,“ píše sa v zdôvodnení akadémie. Nemilosrdnosť Kertészovho postoja je v jeho štýle, „ktorý pripomína bujné hlohové húštie, husté a tŕnisté zoči-voči nič netušiacim návštevníkom“.
Poosvienčimským jazykom
„Možno sa z človeka nestane spisovateľ pre nejaké zvláštne nadanie, ale preto, že neakceptuje jazyk a hotové pojmy,“ napísal Kertész. Pojmy, ktoré boli v obehu v predvojnovej Budapešti, boli pojmami lží – to cítil už aj ako dieťa. „Konformizmus, ochota k asimilácii židovských kruhov, z ktorých som pochádzal, boli lžou. Údajná tolerancia Horthyho režimu bola lžou. Kráľovstvo Maďarov, vedené admirálom, ktorý nemal žiadnu flotilu, lebo Maďarsko ani nemá more – to celé bola lož. Možno mala svoj pôvab, možno to bola lož s operetným šarmom, ale aj tak to bola lož.“
Chlapec Kertész nemal možnosť brániť sa jej: „Nikdy som neprotestoval. Poslušne a skleslo som čupel v neuróze svojej dobrej výchovy.“ Mlčky prečkal maďarský aj nemecký fašizmus, tábor smrti aj ponižovanie komunistickej diktatúry. Až kým sa jedného dňa, v päťdesiatom šiestom, neprebral a nezačal pracovať na jazyku úprimnosti.
Druhá generácia
Najväčšie stopy na jeho písaní mala Frankfurtská škola. Jeho zásada bola: O Osvienčime nemôžete hovoriť predosvienčimským jazykom, len inak, úplne novým jazykom. Kertész taký jazyk vytvoril.
Momentálne v Berlíne pracuje na románe Likvidácia. „Odohráva sa za pádu komunizmu, v mätúcej a náhlej slobode, v ktorej sa likviduje minulosť a menia sa životopisy. Budem hovoriť o tomto zlome, ktorý bývalý ostblok prežíval ako hlbokú traumu, a o tom, ako sa chtiac-nechtiac musíme vyrovnávať so svojou minulosťou. A tiež by som v tomto románe chcel vrhnúť ešte posledný pohľad na holokaust, na druhú generáciu, čo sa narodila po a bezradne zápasí s ťažkým dedičstvom.“
Nobelove ceny sa tradične odovzdávajú 10. decembra, na výročie úmrtia zakladateľa tejto ceny Alfreda Nobela (1833 – 1896). Minulý rok cenu získal britský spisovateľ V. S. Naipaul.
MARTA FRIŠOVÁ
ANDREA PUKOVÁ
