V slovenských väzniciach je približne päťtisíc mužov a dvesto žien. Najprísnejšie podmienky vo väzení majú odsúdení, ktorí sú zaradení do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Denníku SME poskytol rozhovor jeden z nich, Peter Suržin, odsúdený za lúpež na štrnásť rokov a osemnásť mesiacov.
Čo to znamená byť väzňom v tretej nápravnovýchovnej skupine?
„Pre slušných ľudí iste niečo hrozné. Každý je tu pre čosi, čo sme vykonali proti platnému zákonu ľudskému i božiemu prikázaniu. Naozaj existujú brutálne prípady, ale sú i prípady, keď na chvíľu zlyhala ľudská psychika a stalo sa. A sú tu aj odsúdení bez dostatočných dôkazov, len preto, že súd nadobudol presvedčenie.“
Čo cez deň robíte?
„Môj život je strašná izolácia. Som zatvorený v izbe s niekoľkými odsúdenými dvadsaťtri hodín denne. Výnimkou je hodinová vychádzka a krátky čas povolený na sledovanie televízie. Ale to treba vidieť a zamyslieť sa nad tým, ako tam žijem dvadsaťtrihodín denne, týždne, mesiace, roky. Väčšinou čítam, píšem alebo sa hrám s ostatnými rôzne hry. Najradšej však čítam. Učím sa po taliansky a v poslednom čase sa učím vyšívať.“
Prečo nepracujete?
„Práca nie je – a ak je, tak len pre pár ľudí. Nárazová a krátka, nezaplatená v pomere s civilom. Chcel by som pracovať, ale práce niet.“
Ako často mávate návštevy?
„Návštevy mám povolené raz za šesť týždňov. Či sú pravidelné, to nech vám povedia kompetentní pracovníci, ktorí o tom majú prehľad. Návštevy v našej skupine sú bezkontaktné, za plexisklom. Poznám odsúdeného, ktorý sa prvýkrát mohol dotknúť svojho syna až keď mal tri roky, a to len vďaka mimoriadnemu povoleniu riaditeľa.“
Dostávate listy a balíky?
„Dostať balík, to je pre mnohých z nás hotový majetok. Nedávno tu koloval obežník, že môžeme mať pri sebe dva – iba dva! – listy osobnej korešpondencie. Ostatné máme znehodnotiť, poslať domov alebo uložiť do skladu. Viete si predstaviť, čo pre mňa znamená posledný list od mojej už nebohej matky?! Slová nádeje, lásky a spomienok písané rukou milovanej osoby sú pre mňa ako odborná psychoterapia. Komu prekáža desať listov uložených v mojej skrinke, čo mi pomáhajú zvládnuť všetko to napätie? Našťastie, na naše prosby bolo toto nariadenie odvolané.“
Myslíte na to, čo ste urobili, ľutujete to?
„Myslím a ľutujem. Na nič sa nedá zabudnúť a je mi úprimne ľúto, čoho som sa dopustil. Veľa vecí som za ten čas pochopil a rád by som minulosť vrátil späť a napravil všetko, čo som v živote pokazil – ale nie je to možné. Môžem sa len všetkým ospravedlniť a poprosiť o odpustenie. Vo väzení som sa stal veriacim a s pomocou priateľov, ktorí ma navštevujú, vidím život i poslanie človeka úplne inak, než predtým.“
Myslíte na to, čo bude, keď sa vrátite?
„Už nie. Obaja rodičia zomreli počas môjho trestu a nemohol som sa s nimi ani rozlúčiť – a to bolí. Všetky rodinné väzby sa akosi popretŕhali. Mám dve priateľky, ktoré ma navštevujú a vďaka nim som našiel – myslím si – konečne tú správnu cestu. Snažím sa nepremýšľať o tom, čo bude. Svet sa veľmi zmenil a mení. Vždy, keď som si robil nejaké plány, väčšinou nevyšli – asi neboli správne. Do konca trestu je však ešte ďaleko…“
Dokedy ešte budete vo väzení?
„Do roku 2010. Tohto roku budem mať štyridsať rokov, takže s tým súvisí i moja predchádzajúca odpoveď: čo vlastne bude…“
SOŇA REBROVÁ
