Čo je to vlastne zrelý vek v ponímaní jej hrdinky Angely a aké sú problémy, ktorými ju Dvořáková vo svojom skôr rozprávačskom pásme než denníku zaťažila?
Angela je vydatá, má dve odrastené deti, šťastné manželstvo, povolaním je výtvarníčka na voľnej nohe. Postupne cíti bezobsažnosť vlastnej existencie, lebo život sa už len opakuje a jej maliarstvo nenachádza patričný ohlas napriek tomu, že v „sebe živí akúsi naivnú nádej, že pred ňou stoja umelecké objavy“. Na jej výstave sa zrazu zjaví mladý novinár a chce s ňou urobiť rozhovor. A tu sa to začne: Angela, ktorá „stále niečím planie“, zavetrí svoju príležitosť, najmä keď badá, že redaktor má o ňu záujem nielen ako o výtvarníčku, a tak Marek vstúpi i do jej ateliéru, i do jej života. Dokonca sa postará, aby pracovala po jeho boku v redakcii. Vyzerá to na románik, no vzťah ostane iba v rovine priateľstva, aby sa potom zavŕšil tým, že Angela sa ocitne na jeho sobáši.
Dvořáková načala vážny problém spoločenskej potrebnosti a užitočnosti človeka vo vyššom veku, možnosti jeho adaptácie na prevratný technický vývin (výroba novín) a napokon aj schopnosti koexistovať s mladou generáciou. Špecifikom, ak nie prioritou jej hrdinky je navyše zvedavosť, či je ešte eroticky príťažlivá, a v rámci tejto avantúry je pripravená dopustiť sa dokonca nevery, prípadne zistiť, ako ďaleko je ona sama schopná zájsť. Navonok teda hra s ohňom, no ten oheň je maľovaný.
Keby sa takáto téma ocitla v rukách ozajstného románopisca, mohol by z nej urobiť psychologicky náročné dielo. V knihe Heleny Dvořákovej však novinárka prevládla nad spisovateľkou: len kopíruje skutočnosť miesto toho, aby ju transformovala. Do postavy Angely premietla veľa zo svojich dlhoročných publicistických skúseností - najmä v partiách, ktoré opisujú redakčnú prácu - no Angelina privátna sféra podlieha často stereotypom, nie nepodobným niekdajšej romanticko-sentimentálnej lektúre pre ženy a dievčatá. Autorka jej síce pripisuje vlastnosti intelektuálky a racionalistky, no je napríklad pre takúto postavu adekvátne, že keď vypije s Markom kávu, na dne usadeniny v šálkach sa jej objavia dve srdcia? Darmo sa intelektuálka v nej tomu vysmeje, ako tvrdí autorka, je to tu.
Rozhodne nerobí z Angely ženu-vampa, čo by bolo umelecky oveľa vďačnejšie, vykresľuje ju skôr ako koketu, dosť samoľúbu na to, aby sa nadchýnala svojím zdanlivým úspechom, no zároveň dosť uvážlivú na to, aby si uvedomila jeho dočasnosť. Autorka nikde nevyhrotila jej momentálnu túžbu do všetko spaľujúcej vášne a napokon do nevyhnutného konfliktu a krízy, ktorá by mohla viesť k prípadnej katarzii, naopak: celá tá avantúra sa končí happy endom vrátane paralelného príbehu s ľúbostným vzťahom jej dcéry Madlenky. Idylka, v ktorej sa to len hmýri životnými múdrosťami, lebo autorka uvažuje často o veku, erotike, láske, sexe, vzťahoch vo forme sentencií, plytkých i hlbokých, vlastných i prevzatých.
Nevedno, prečo nazvala knihu denníkom, keď všade ide o rozprávanie v tretej osobe. To by tam muselo byť niečo celkom iné.
