Policajti zatýkajú vydavateľa týždenníka Der Spiegel Augsteina . FOTO – ARCHÍV
Na začiatku aféry bol novinový článok. Na jej konci demisie a rozpad vlády. A medzitým demonštrácie a pobúrená verejná mienka. Aféra Spiegel sa stala zaťažkávajúcou skúškou nemeckej povojnovej demokracie a symbolom boja za slobodu tlače. Dnes je to štyridsať rokov, čo hamburský týždenník Der Spiegel zverejnil kontroverzný článok.
Bola streda 10. októbra 1962. Der Spiegel priniesol rozsiahly článok o vojenskom cvičení vojsk NATO pod názvom Fallex 62. Autor materiálu Conrad Ahlers podrobne informoval o spore medzi USA a nemeckým ministrom obrany Franzom-Josefom Straussom: kým Washington chcel, aby bola nemecká armáda (Bundeswehr) posilnená konvenčnými zbraňami, Strauss naliehavo žiadal nasadenie nukleárnych zbraní. Ahlers evidentne čerpal z dobre informovaného zdroja zvnútra a nemilosrdne kritizoval obrannú politiku Bonnu.
Spiegel mal dni spočítané dávno. Bavorský odborník na štátne právo Friedrich August von der Heyde, tiež generál Bundeswehru v zálohe a člen bavorských kresťanských socialistov (CSU), podal na magazín trestné oznámenie pre vlastizradu už 1. októbra. Spiegel dlho kritizoval ministra obrany a zároveň šéfa CSU Straussa. Spomínaný článok bol už len povestným klincom do rakvy.
Šestnásť dní po zverejnení kritického materiálu, presne 26. októbra okolo deviatej večer, vrazilo do redakčných priestorov týždenníka asi päťdesiat policajtov. Vyzbrojení zatykačom spolkovej prokuratúry odviedli vydavateľa Rudolfa Augsteina a šéfredaktorov. Redakciu presnorili do posledného kúta a na niekoľko mesiacov ju obsadili s vysvetlením, že hľadajú usvedčujúci materiál. Autora textu Ahlersa zatkli na dovolenke v Španielsku. Ako sa neskôr ukázalo, na intervenciu samotného ministra Straussa. Všetci boli niekoľko mesiacov zadržiavaní pre podozrenie z vyzradenia utajovaných skutočností, vlastizrady a úplatkárstva.
Policajná akcia, na ktorej sa zúčastnili aj vojaci Bundeswehru, mala značný ohlas. Na stranu redaktorov Spiegla sa postavili takmer všetky médiá. Nielenže kolegom poskytli náhradné priestory, ale odmietli akceptovať oficiálne obvinenia. Celú kauzu, naopak, prezentovali ako exemplárny príklad zneužitia moci.
V paľbe kritiky sa ocitol minister Strauss. Podozrievali ho, že sa snaží umlčať kritikov. Neskôr mu aj dokázali, že zneužil svoj úrad, keď sa osobne angažoval pri Ahlersovom zatknutí v Španielsku. Dokonca ani konzervatívne denníky nešetrili postup sebe blízkej vlády. Chvíľu sa kreslo hýbalo aj pod samotným kancelárom Konradom Adenauerom, ktorý sa snažil verejnosť presvedčiť, že v celej kauze ide o vlastizradu.
Na stranu novinárov sa postavila aj verejnosť. V mnohých nemeckých mestách prebiehali protestné podpisové akcie. Tisíce ľudí požadovali odstúpenie ministra Straussa.
Aféra Spiegel spela nevyhnutne k vládnej kríze. Na stranu prenasledovaných sa postavili vládni slobodní demokrati (FDP). „Kým nepadne právoplatný rozsudok nezávislého súdu, ide podľa nášho trestného poriadku síce o podozrivých a obvinených, ale v žiadnom prípade nie o odsúdených vlastizradcov,“ povedal počas vášnivej parlamentnej rozpravy vodca FDP Erich Mende.
Zastal sa ho aj Rainer Barzel, šéf parlamentnej frakcie CDU/CSU, ktorý sa tak neváhal postaviť proti vlastnému kancelárovi. „Nikto v tejto krajine nie je vinný zo zločinu skôr, než je mu vina dokázaná.“
Slobodní demokrati na protest proti postoju ministra obrany vystúpili z vlády. A keď sa po dlhom zapieraní minister Strauss priznal k osobnému podielu na celej afére, pád vlády bol nevyhnutný.
Okrem Straussa rezignovali zo svojich postov aj dvaja štátni tajomníci z ministerstva obrany a spravodlivosti.
Aféra Spiegel sa na prvý pohľad skončila nerozhodne. Spolkový súdny dvor odmietol v roku 1965 začať súdny proces proti Augsteinovi a Ahlersovi s odôvodnením, že obsah článku nepodliehal utajeniu. O rok neskôr zase Spolkový ústavný súd zamietol sťažnosť časopisu, že bola porušená ústava. Len štyria z ôsmich ústavných sudcov dospeli k názoru, že šlo o prehrešok proti slobode tlače.
Predsa sa však spor nemeckých novinárov s politikmi stal mementom. Žiadny politik či justícia sa odvtedy nepokúsili tak okázalo zakročiť proti slobode slova.
Zajtra - 2. vatikánsky koncil
