„Nemusím bezpodmienečne zarábať peniaze.“ George Soros. FOTO - TASR
Rok 1992 bol pre špekulantov rokom hojnosti. Československo si vtedy delilo koruny na slovenské a české a východní Nemci v pomere jedna k jednej menili svoje socialistické marky za západné. To však boli len bezvýznamné devízové epizódy v porovnaní s tým, čo sa pred desiatimi rokmi dialo okolo anglickej libry. Svet mal spoznať skutočnú silu špekulatívneho kapitálu.
Byrokrati verzus trh
V tom čase bolo euro ešte nenarodeným dieťaťom európskych politikov, ale existovala už jeho kolíska. Bol to Európsky mechanizmus výmenných kurzov, v ktorom platila dohoda, že všetky meny štátov Európskej únie budú mať navzájom stanovený kurz a okolo neho nahor aj nadol hranice, z ktorých sa nemôžu pohnúť. Išlo teda o pokus ťažiť výhody zo stabilných kurzov, ktorý dnes stelesňuje euro.
Slabinou systému bolo, že štáty, hoci hospodárili rozdielne, nemohli dovoliť, aby sa rozdielne vyvíjala aj hodnota ich mien, a museli za vysokú cenu udržiavať kurzy na neprirodzenej úrovni. Túto slabinu pochopil George Soros a vďaka tomu sa stal najslávnejším novodobým finančníkom.
Hospodársku recesiu v tom čase prežívali Taliani a Briti, čím prirodzene trpela líra a libra. Naopak, najsilnejším štátom s najsilnejšími peniazmi bolo Nemecko. Lenže Nemecko po zjednotení potrebovalo investovať stovky miliárd mariek do obnovy svojej východnej časti. Znamenalo to, že mariek z trhu ubudlo a úroková miera, za ktorú sa požičiavali, stúpla. Vo východnom Nemecku zase neprirodzene rýchlo rástli platy aj ceny a strážca inflácie Bundesbanka proti tomu zasiahla zvýšením kľúčových úrokových sadzieb. Tieto okolnosti viedli k tomu, že záujem o marku rástol, rástla aj jej hodnota, ale na ostrovoch klesal záujem o libru spolu s jej kurzom. Začínalo ísť do tuhého, centrálne banky Talianska a Spojeného kráľovstva sa museli rozhodnúť - buď nechajú udalostiam voľný priebeh, alebo budú za obrovskú cenu držať svoje meny nad vodou.
George Soros si v knihe Soros o Sorosovi spomína, že podnet na útok mu dal vtedajší prezident Bundesbanky Schlessinger, keď na verejnosti naznačil, že nie všetky meny vtedajšieho európskeho koša v ňom musia bezpodmienečne zostať. „Pochopil som, koľko udrelo. Povzbudilo nás to, aby sme špekulovali s poklesom talianskej líry,“ hovorí Soros.
Soros verzus Bank of England
Útok na líru prebehol rýchlo a bezbolestne. Talianska centrálna banka si skoro uvedomila, že nemôže poraziť špekulantov. Líra pod ich tlakom oslabila a musela opustiť spoločný menový kôš. Pre špekulantov na čele so Sorosom to znamenalo dôvod pokúsiť sa o niečo podobné na oveľa väčšom ihrisku, ktoré strážila Bank of England.
Británia si nemohla podľa vzoru Nemecka dovoliť zvýšiť úrokové sadzby, pretože to nedovoľovala recesia. Tvrdá konzervatívna vláda nechcela ani pripustiť, aby libra vypadla z menového koša. Bank of England si teda zaumienila na ihrisku zvanom trh chrániť svoju nadhodnotenú menu pred obrovským špekulačným kapitálom. Jeho hlavný reprezentant Soros bol bohatší o necelých 300 miliónov dolárov, ktoré zarobil na líre.
Soros spustil lavínový predaj libier, Bank of England ich kupovala, aby zabránila prepadu kurzu. Minula na to miliardy libier a v kŕči vytiahla poslednú zbraň a zvýšila úrokové sadzby. „Britská vláda až do poslednej minúty verejnosť ubezpečovala, že menový systém je pevný ako skala. To možno ovplyvnilo niektorých investorov, ale nás určite nepresvedčili,“ spomína na svoju hviezdnu hodinu Soros.
Napoludnie Británia zvýšila úrokové sadzby, podvečer sa libra zrútila. Výsledok - Soros zarobil miliardu dolárov a európsky mechanizmus výmenných kurzov sa rozpadol.
Sorosovi neprajníci hovoria, že útoku predchádzala tajná dohoda s britskými finančníkmi a dokonca s kráľovskou rodinou. Jeho kritici zase poukazujú na nemorálnosť celého útoku. A čo nato Soros? Jeho obhajoba je odzbrojujúca: „Bojujem v živote za mnoho vecí, ale obhajovať menovú špekuláciu sa mi nechce. Považujem ju za nevyhnutné zlo. (…) Moja obrana znie, že postupujem v rámci pravidiel. Ak dôjde k zlyhaniu pravidiel, nie je to vina mňa ako právoplatného účastníka, ale vina tých, ktorí tie pravidlá stanovili.“ To sú podľa Sorosa úrady, ktoré si ale nechcú priznať vinu a „radšej budú vyzývať, aby špekulantov povešali na kandelábre“.
JURAJ JAVORSKÝ
