foto archív
Generál vo výslužbe WESLEY CLARK (na snímke ČTK) bol vrchným veliteľom spojených síl Európy a vrchným veliteľom americko-európskeho velenia v rokoch 1997-2000, v tejto funkcii dozeral na bombardovanie Srbska. Bol tiež riaditeľom strategického plánovania a politiky spoločného velenia armády USA od roku 1994 do 1996.
Koľko vojakov bude treba na zvrhnutie Saddáma Hussajna? Ako dlho potrvá vojna?
„Podľa môjho odhadu a, samozrejme, je to len odhad – sa boje skončia do dvoch týždňoch. Možno budeme nútení pripraviť 250 000 vojakov, mnohí z nich ale hádam ani nebudú musieť bojovať. Do bojov podľa mňa zasiahne 75 000 až 100 000 mužov.“
Koľko predpokladáte obetí?
„V prvú noc urobíme možno 1000 leteckých a raketových útokov. Desať alebo menej môže minúť alebo neuspeje a zasiahne irackých civilistov. A môžu existovať aj vojenské ciele blízko k civilným obydliam, ktoré bude treba zasiahnuť, takže niekoľko civilistov bude obeťou tzv. vedľajších škôd. Spočiatku však napriek tomu nebude veľmi veľa irackých civilných obetí. V prvých útokoch nečakám žiadne americké obete a celkovo to bude možno niekoľko desiatok obetí.
Podľa môjho najoptimistickejšieho očakávania sa po prvej noci útokov iracký odpor rozplynie. Vytiahnu biele vlajky. Saddámov aparát sa rozloží zdola nahor, zvonka dovnútra. Ale vtedy sa začnú skutočné problémy. Zrúti sa distribúcia potravín, zrúti sa zdravotníctvo. V uliciach sa objaví násilie a pomsta. Napriek nášmu úsiliu zachovať poriadok pravdepodobne dôjde k povstaniam. Masové násilie sa rozšíri a zameria sa na kolaborantov so Saddámovým režimom.“
A ako by to vyzeralo podľa pesimistickejšieho scenára?
„Saddám nás uvidí prichádzať z Kuvajtu. Povie si: ‚Aj tak som ich nikdy nemal rád,‘ a pustí na nich všetky biologické a chemické zbrane. Keď Američania potiahnu autami na Bagdad, pohlceme všetok prach, a to bude pre nás predstavovať obrovské riziko. Dôležitejšie však je, že to postihne samotných Iračanov. A Saddám sa pokúsi vyhlásiť, že sme to spôsobili my. Hovoríme tu o 12 až 14 miliónoch ľudí ohrozených v južnom Iraku. Aj keby sme si dali ochranné kombinézy, ako sa postaráme o všetkých chorých a umierajúcich?
To, či to pôjde podľa optimistického, alebo najpesimistickejšieho scenára, záleží na tom, ako silno budú Iračania bojovať. Momentálne je to jednoducho nepredvídateľné.“
Mnohí arabskí vodcovia varujú pred politickou nestabilitou, ktorá by sa rozšírila v tejto problematickej oblasti po americkom útoku na Irak. Aj vy sa obávate?
„Je tu isté nebezpečenstvo krátkodobej nestability. Zo začiatku kampane môže dôjsť k nepokojom. Ak sa však vojna skončí rýchlo, vplyv bude asi minimálny. Existuje však dlhodobé nebezpečenstvo z ničivej Saddámovej porážky, ktoré je mimoriadne závažné – prehĺbenie arabského pocitu poníženia v celej oblasti. Víťazstvo Američanov a spojencov budú považovať za obnovenie kolonializmu. Tento dojem nijako nepotláčajú tí, čo hovoria, že za vojnu s Irakom môžeme zaplatiť tým, že odoberieme milión barelov ich ropy denne. Takéto reči len potvrdzujú pomýlenú predstavu, že Amerika to všetko robí len kvôli rope.“
Čo je podľa vás strategickým pohľadom dnešného Washingtonu?
„Zdá sa, že prevláda názor: Sme takí silní, že nemusíme už nikdy nikomu dovoliť, aby nás ohrozoval. Akoby sme boli novou Rímskou ríšou. Niektorým sa zdá na americkej moci niečo arogantné. Možno to vychádza z našej vojenskej skúsenosti. V prvej vojne v Perzskom zálive, v Paname, v Kosove a v Afganistane sme boli neuveriteľne úspešní. Niektorí ľudia akoby verili, že so svojou jedinečnou mocou a modernou technológiou zvládneme Irak – alebo hocikoho iného. Chápem obavy o americkú bezpečnosť. Ale my nechceme byť takí agresívni, aby sme vyvolali celosvetový odpor a antagonizmus. Ak k tomu dôjde, narobíme si len viac nepriateľov. Je tu však ešte čosi, čo musí Washington pochopiť. Nech sú dnes americké jednotky akokoľvek dobré – a sú naozaj veľmi dobré – sú v zásade silou pre mierové obdobie. Mladí, prevažne ženatí otcovia rodín, čisto dobrovoľníci, nie sú pripravení na dlhodobé misie a vysokú mieru úmrtnosti, aké sa zvyčajne spájajú s dlhotrvajúcou konvenčnou vojnou.“
Autor: Nathan GardelsL.A. Times Syndicate
