„Bol som voliť s trpkým vedomím smiešnosti volieb,“ hovorí večný divadelný rebel, režisér Blaho Uhlár. „My sa najskôr trápime, koho voliť, a potom sa strachujeme, ako to dopadne, a pritom takmer všetku moc má aj tak v rukách vrstva štátnych úradníkov, ktorú naša voľba neovplyvní.“ Aj preto mu je z osobného, teda divadelného pohľadu jedno, ako voľby dopadli. Ani ďalšie vety šéfa alternatívneho bratislavského Divadla Stoka nehýria optimizmom, riadenie slovenskej kultúry považuje stále, až na krátke obdobie po novembrovej revolúcii, za boľševické, rozdeľovanie divadiel na štátne a neštátne za nezmysel a fakt, že jeho divadlo odovzdáva štátu a mestskej časti viac, než od nich dostáva, za zvrátený. Stále je presvedčený, že rozpad Česko-Slovenska bol nevyhnutný, no odsudzuje hlúpy nacionalizmus. (ba)