FOTO - THE ROLLING STONE
Pred dvoma rokmi iba fanúšikovia prehliadanej americkej skupiny Whiskeytown vedeli o talente Ryana Adamsa. Vďaka jeho posledným sólovým albumom Heartbreaker a Gold už o ňom vie celý západný svet. Priemerných pesničkárov s gitarou a harmonikou behá po svete neúrekom, v čom sa skrýva talent ďalšieho „nového Dylana“?
Hovoria mu stroj na skladanie piesní, ale Adams tvorí tak ako hudobníci šesťdesiatych rokov. Petrovi Gabrielovi trvalo desať rokov, než vydal ďalší album, Adams stihol za dva roky štyri platne. Samozrejme, treba brať ohľad na rozdielnosť tých osobností. Zatiaľ čo Gabriel hľadá v hudbe precíznosť výpovede, dvadsaťsedemročný Američan skladá obyčajné piesne.
Boba Dylana pripomína ešte jednou vlastnosťou - má schopnosť nasiaknuť akýkoľvek hudobný žáner. Ostatné je dielom náhody. Jeho prelomový album Gold s hitom New York, New York sa považuje za akýsi soundtrack k americkej postseptembrovej ére, aj keď vyšiel ešte pred 11. septembrom. Kým Gold bol silnou kolekciou piesní, ktoré si všímali každý kút americko-britskej hudobnej histórie s odkazmi na hviezdy šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, jeho najnovší album Demolition drží pohromade ako výber.
A aj tak vznikol. V rokoch 2000 - 2001 nahral na rôznych miestach Ameriky množstvo piesní, ktoré mali žiť na rôznych odlišných nahrávkach a spolu by stačili tak na päť albumov. Demolition je výberom z rôznych hudobných stretnutí, chýba mu spoločná niť a aj samotný Adams vyhlasuje, že skutočným nástupcom Gold bude až nasledujúci album.
Demolition vydal vraj ako spomienku na priateľku, ktorá nedávno zomrela na rakovinu, ale aj zo starosti, že by zostali zabudnuté. „Mám ich rád, ako ľudia majú radi jedlo a sex,“ hovorí Adams o týchto piesňach pre magazím Mojo. Demolition má svoje čaro - vďaka surovému a miestami suchému zvuku, veď ide o demonahrávky, ale hlavne vďaka kvalite niekoľkých piesní.
Toho klasického Adamsa pripomína Cry on Demand. Klenotmi Adamsovej „demoparády“ je pieseň Dear Chicago alebo You Will Allways Be The Same, ktorá frázovaním a polohovoreným-polospievaným hlasom pripomína mladého Dylana zo začiatku 60. rokov.
Adams neparoduje, nevykráda, skôr privlastňuje. Postupuje ako renesančný umelec, ktorý si pesničky upravuje do podoby, ktorá je mu blízka. Zo skladby Desire dýcha speváčka Tracy Chapman, z You Will Allways Be The Same spomínaný Dylan a drásajúce piesne Starting To Hurt a Gimme Sign odkazujú na zástupcov alternatívneho rocku.
V čom teda spočíva jeho pôvodnosť? Asi v pravdivosti a bezprostrednosti jeho výpovede, ktorá presakuje cez všetky štýlové obmedzenia. V tom je ďaleko pred zoznamom nových Dylanov.
