Svätý Peter je dedinka na juhu Slovenska. Keď sme sa pýtali na "Piťu" Oršolíka, každý hneď vedel povedať, kde býva. Poznajú ho všetci. Veď dedinu takmer neopúšťa. Maximálne, keď ide k lekárovi či na súd. Po tom, čo pred dvoma rokmi o vlások unikol smrti, no zaplatil päťdesiatimi percentami spáleného tela, sa do cudzieho prostredia nerád púšťa. Nemá rád udivené pohľady. V Petri si naňho predsa len zvykli, neberú ho ako atrakciu. Preto sa už sem-tam zájde pozrieť na futbal, párkrát bol aj v miestnej vinárni. Najradšej je však doma. S rodičmi, no najmä so synom Tomášom z prvého manželstva, s dcérkou Klaudiou a jej mamou Monikou. Tým už pohľad na neho zovšednel. Majú ho jednoducho radi, nezáleží na tom, ako vyzerá. Iba mama sa ešte občas rozplače, keď sa pozrie na syna. Koniec-koncov, jeho tiež znova a znova prekvapuje pohľad do zrkadla. Na neznámu tvár. "Z teba už nikdy nebude človek," vyletelo vraj zo šokovaného otca, keď ho videl prvý raz v nemocnici. Mýlil sa. Mýlil sa i Piťu, ktorý si to myslel tiež. Vtedy nechcel žiť. Dnes je tridsaťjedenročný muž rád, že žije. Je šťastný a spokojný, lebo vidí, že rany sa hoja. Verí, že už bude len lepšie.
O osude Štefana Oršolíka sme sa dozvedeli vďaka futbalovému zápasu. Usporiadal ho pre lekárov z Centra popálenín ružinovskej nemocnice v Bratislave, kde mu zachránili život. Keď totiž niekdajší vášnivý futbalista prestal bojovať o život a rezignoval, jeden z lekárov sa chytil slamky:
"Piťu, vydrž! Uvidíš, my si ešte raz spoločne ten futbal zahráme!"
To bol, zdá sa, bod zlomu. Popálený muž sa znova pustil do boja. A vyhral. Dnes napriek tomu, že vyzerá, ako vyzerá, je vyrovnaný sám so sebou a dokáže sa tešiť zo života. Hoci ten, kto ho vidí prvý raz, zmeravie, on vie, že pred rokom vyzeral oveľa horšie. Keď jeho tvár a telo boli jedna boľavá chrasta.
Teraz, keď sa už transplantovaná koža zhojila, splnil aj sľub, ktorý dal doktorovi. V lete usporiadal doma v dedine futbalový zápas. Rodáci kontra lekársky manšaft. Doktori prišli radi, veď Piťu je ich pýchou. Pretože pri ťažkých popáleninách je problém, že nezvratné rany utŕži nielen telo, ale i duša. Málokto dokáže prijať novú podobu. Piťu to dokázal.
Ľudská fakľa
Ako sa to stalo? Kto bol na vine? Prečo sa vznietil benzín v kanistre? A prečo tam vôbec bol, keď sa tankovala nafta? Toto sú otázky, ktoré ešte stále riešia súdy. Iné tvrdí zamestnávateľ, iné Štefan Oršolík. Zostaňme teda pri faktoch.
Tretieho septembra roku 2000 sa v nedeľný podvečer chystal Piťu Oršolík, šofér kamiónu, na služobnú cestu. Ešte išiel natankovať na družstevnú pumpu. Už chcel zakrútiť vrchnák na nádrži, keď zrazu vyšľahol plameň.
"Začal som horieť. Inštinktívne som sa vrhol na zem, no nepomáhalo to. Hoci to trvalo dosť dlho, nič ma nebolelo. Vlastne som bol zmierený - teraz zomriem! No zrazu plamene ustali. Pumpárovi sa podarilo uhasiť ma."
Spoločne ešte zašli na vrátnicu, zavolali sanitku a rodičom.
"Počul som, ako mama strašne vykríkla. Keď za mnou aj s otcom dobehli, našli ma však pri vedomí. Stále ma nič nebolelo, nemal som rany, nikde krv. Iba som bol akýsi snedý. A cítil som, že sa mi začína napínať koža. To som ešte netušil, že je to znak hlbokých popálenín, že zakrátko začne praskať a lekári mi ju budú musieť odstrániť. V sanitke mi začali dávať infúzie, lebo som stratil množstvo tekutín, a odviezli ma do Komárna na pohotovosť. Až tam sa začali neznesiteľné bolesti a upadol som do bezvedomia. A potom do kómy. Prebral som sa až o šesť týždňov, už v Bratislave. Čo nasledovalo, to neželám ani najhoršiemu nepriateľovi."
Bozky na päty
Keď Štefana Oršolíka previezli do Centra popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Fakultnej nemocnice Ružinov. Pol roka vstávala mama každý deň o štvrtej ráno, aby navarila, nachystala domácnosť, potom cestovala takmer sto kilometrov do Bratislavy a sedela pri synovom lôžku. Domov prichádzala okolo deviatej. Rovnako Monika, jeho družka. Lekári vraveli, že je dôležité na Štefana rozprávať, aj keď je v bezvedomí. A tak sedeli, rozprávali, hladkali ho, bozkávali. Kde? Na jediné miesto, ktorého sa mohli dotýkať. Na päty a členky. Všetko ostatné ukrývala hrubá vrstva obväzov. Štefan si myslí, že bez ich podpory by to vzdal.
"Keď som sa po šiestich týždňoch prebral, mal som veľmi veľké bolesti. Najhoršie boli preväzy. Operácie som radšej ani nepočítal. Nevedel som chodiť, používať ruky, pil som iba cez slamku. Kŕmiť ma museli malinkou lyžičkou, lebo som nemohol otvoriť ústa. Navyše, predné zuby mi odpílili kvôli intubovaniu."
Najväčšia kríza prišla, keď sa prvý raz uvidel v zrkadle. Ešte dnes, keď o tom rozpráva, podvedome stíši hlas a o to hlasnejšie vzdychne.
"Keď som konečne dokázal pohnúť rukami a dal si ich pred tvár, zistil som, že mi chýbajú časti prstov. Vravím otcovi, nech prinesie zrkadlo. Vtedy som uvidel, že nemám ani nos. Že mi obhoreli aj uši, to som zistil až neskôr, keď mi dali z hlavy dole fáč. Bol som otrasený. Vtedy som skutočne nechcel ďalej žiť."
Diván namiesto diaľok
Lekári, sestričky, rodičia a Monika ho však nenechali rezignovať. Pomáhali mu, opatrovali ho, podporovali. A stav sa pomaličky zlepšoval.
"Teraz už nechcem umrieť. Nevyzerám pekne, ale čakajú ma ďalšie operácie, snáď sa to zlepší. Dôležité je, že ma už nič nebolí. Keď som prišiel z nemocnice, rok som spával v kresle. Keď som si totiž ľahol na chrbát, obväzy sa mi prilepili na rany, strašne to bolelo."
Najviac je sklamaný z poisťovní:
"Myslel som, že mi vyplatia aspoň životnú poistku, ale vraj najskôr o tri roky. Neustále chodím na posudkovú komisiu. Minule sa ma lekárka spýtala, prečo sa nezamestnám? Vidíte ale moje ruky? Neudržím v nich ani len nôž. Mám problémy s rovnováhou, keď prudšie vstanem, alebo sa obrátim, hneď sa mi zakrúti hlava. A hoci s mojím zjavom som viac-menej vyrovnaný, predsa len si neviem predstaviť, nasadnúť do autobusu plného cudzích ľudí a cestovať kdesi za robotou."
Štefan ako šofér kamiónov neustále spoznával nové kraje. Práca ho bavila. Teraz trávi dni doma v obývačke. Pred televízorom, alebo sa hrá s dcérkou. Žije z invalidného dôchodku, Monika je na materskej, rodičia na penzii.
Obyčajná zaľúbená žena
Mimochodom, Monika. Krásna mladá žena. Koľkokrát už počula otázku - prečo si ho neopustila?
"Vraj ma obdivujú, že oni by nemohli. No ja som presvedčená, že väčšina žien by sa zachovala ako ja. Keď niekoho ľúbite z celého srdca, predsa ho v nešťastí neopustíte. A čo by som povedala dcérke, keď bude väčšia? Že nemá otca iba preto, že sa popálil?"
Čo jej najviac pomohlo?
"Predsa, Štefan. Bola som v nemocnici i vtedy, keď ma nevnímal. Keď som videla, ako bojuje, dodalo mi to silu. Keď to vydržal on, ako som mohla zlyhať ja, ktorú nič nebolelo?"
Monika dokonca tvrdí, že po úraze sa ich vzťah zlepšil.
"Predtým bol Štefan uzavretý. Videla som, že ho niečo zhrýza, no nezdôveril sa mi. Teraz sme sa naučili o všetkom porozprávať, nemáme tajomstvá. Konečne mám vzťah, po akom som vždy túžila."
A prečo sa vlastne nezosobášia? Jednoducho, sú to dvaja moderní ľudia, ktorí sú presvedčení, že v láske ide o celkom iné veci než o nejaké potvrdenia.
Štefan Oršolík miloval šport, ako dorastenec hrával dokonca futbal za Komárno. Dnes trávi dni najmä pred televízorom. Verí však, že i to sa zmení a raz si opäť zabehá po zelenom trávniku.
Šťastný otec a dcéra len pár týždňov pred osudným úrazom.
Na jeseň čaká Štefana Oršolíka operácia uší a úst, potom zubár. Rád by podstúpil aj transplantáciu vlasov, lenže tento zákrok poisťovňa nehradí a ako invalidný dôchodca ťažko zoženie stotisíc.
Zatiaľ býva mladá rodina u Štefanových rodičov, radi by sa však v blízkej budúcnosti osamostatnili.
Vzhľadom na žiadosť našich online čitateľov, ktorí prejavili záujem prispieť na pomoc popálenému pánovi Orsolíkovi z reportáže, ktorá bola uverejnená v sobotu v magazíne denníka SME - Víkend sme požiadali pána Orsolíka o číslo jeho účtu.
Pan Orsolík si bol kvôli tomu dnes zriadiť účet v banke (doteraz nemal) - je to číslo 211488843/0900 v Slovenskej sporiteľni.
diskusia k avízu na článok http://www.sme.sk/koment.asp?id=685757
