Peter Šulej (1967), básnik, prozaik, vydavateľ a publicista. Vyšli mu knihy Porno, Misia, Kult, Pop, Elektronik café a Návrat veľkého romantika, je majiteľom vydavateľstva Drewo a srd a zodpovedným redaktorom časopisu Vlna.
FOTO - DANA HALUŠKOVÁ
Ak človek chce, aby naň všetci začali nadávať, má vydávať slovenskú poéziu, hovorí Peter Šulej
„Nejde o fascináciu, ale reflexiu súčasných trendov, o ich miesto v atypických priestoroch, akým báseň nepochybne je. Určite je rozdiel nájsť technokratické výrazivo vo výročnej správe nejakej korporácie a objaviť ho v básnickej zbierke,“ hovorí o vplyvoch nových technológií na svoju poéziu PETER ŠULEJ. Svojou básnickou a prozaickou tvorbou i vydavateľskou činnosťou patrí od deväťdesiatych rokov k neprehliadnuteľným postavám slovenskej kultúry.
Vo Vnútornom poriadku vydavateľstva Drewo a srd sa okrem iného vraví, že špecifikuje umelca ako človeka narábajúceho s realitou i nerealitou ináč ako väčšina. Stačí vám to na štatút umelca?
„Samozrejme, do tejto definície by sa vtesnali aj psychicky chorí pacienti, deti, náboženskí fanatici, šamani a mnoho ďalších umelcov života. Teraz sa definíciám skôr vyhýbam, avšak špecifikácia umelca z Vnútorného poriadku vydavateľstva Drewo a srd má dvanásť bodov, ktoré túto definíciu dopĺňajú a zároveň aj ironizujú. Pravda, išlo skôr o recesiu.“
Literárna kritika považuje vašu poéziu za novátorskú a škatuľkuje ju ako technopoézia. Cítite uspokojenie z toho, že ste niekde zaradený?
„Áno, škatuľkovanie a zaraďovanie priam milujem, pretože potom s radosťou tieto ohraničenia ruším a prekračujem. Vznikajú tak celkom pekné prekvapenia.“
Ste vnímaný predovšetkým ako básnik, no vydali ste aj prozaické zbierky. Je téma rozhodujúca pre to, akou formou ju spracujete?
„Rovnaké témy, pohľady, spracovania a dokonca aj hrdinovia sa vyskytujú v próze aj v poézii. Čiže, ak je téma pre mňa nosná, mám tendenciu ju spracovať vo viacerých literárnych druhoch. Najradšej by som ešte napísal aj divadelnú hru.“
Ste autor i vydavateľ. V čom je vaša pozícia iná oproti vydavateľovi, ktorý nie je tvorcom?
„Literárna komunita vás nevie identifikovať s vydavateľom, alebo naopak sa vás snaží eliminovať ako básnika, čo je pre mňa ešte horšie. Nakoniec sa pohádate so všetkými kedysi najlepšími priateľmi z literárnych kruhov a zrazu ste persona non grata. Erik Groch ma pred časom varoval, keď povedal, že ak človek chce, aby naňho všetci nadávali, mal by začať vydávať slovenskú poéziu. Ja som sa z jeho prorockých slov nepoučil.“
Drewo a srd sa stalo známe aj ako vydavateľstvo dramatických textov. V doteraz vydaných tituloch dominujú absurdné hry alebo súčasná drsná britská dráma. Prečo práve ony?
„Naša predstava s Janom Šimkom, ktorý vedie Divadelnú edíciu, bola mapovať súčasné dianie v európskom divadle. Čo sa týka absurdnej drámy, ide o klasiku a pre nás také typické plátanie dier. Myslím, že je to povinnosťou každého vydavateľstva a Beckett aj Ionesco sú bestsellermi vydavateľstva. To, že momentálne v divadle prevláda plastic drama alebo blood and sperma drama, je vývojová záležitosť. Celý koncept bude oveľa zreteľnejší, keď bude publikovaných viac textov z viacerých jazykov, ako sa to stalo v Edícii poézia, ktorá na začiatku tiež vyzerala, akoby sa riadila zákonmi Brownovho pohybu.“
Zatiaľ sa zo slovenských dramatikov u vás objavil len Laco Kerata, chystáte aj ďalších?
„Tých mien, bohužiaľ, nie je veľa. Mne osobne sa zdá úžasné, čo dokázal Uhlár so Stokou alebo Klimáček s GUnaGU, ale zaujímavé sú aj aktivity Lavríka, Vicena a Horvátha.“
S vaším menom je spojený aj časopis Vlna, ako hodnotíte jej doterajšiu existenciu?
„Neviem, je ťažké hodnotiť vlastné dieťa. Ja od Vlny nemám odstup a v podstate som s jej úrovňou neustále nespokojný.“
Možno Vlnu považovať za generačný časopis?
„Myslím, že nie, hoci gro je tvorené príspevkami ľudí istej generácie, ale to je skôr tým, že títo ľudia sú na vrchole svojich tvorivých síl.“
Vyhovuje vám periodicita Vlny, nerozmýšľali ste o zmene?
„Keďže takmer celý kultúrno-umelecký potenciál je sústredený do jedného mesta, konkurencia je veľká. Ani nie tak na trhu, ako v zháňaní prispievateľov. My sme si povedali, že by sme sa radi vyhli autorom, ktorí píšu všade a o všetkom. Uvažovať o mesačníku je irelevantné, nie sú ľudia.“
Ste v pozícii autora, vydavateľa, publicistu či redaktora. Myslíte, že to budete takto stíhať aj naďalej?
„Ja som to predsa nikdy nestíhal. Ak niekoho moje výstupy presvedčili o opaku, som rád. Preto by som určite chcel byť najradšej v pozícii autora, ale to je naozaj exkluzivita, ktorú si môže dovoliť len niekoľko ľudí na svete. Pre mňa to znamená nemať žiadnu zodpovednosť, mať množstvo času, doslova sa nudiť, a vtedy príde čas na sny, z ktorých sú utkané príbehy.“
Ako vidíte klady a zápory slovenskej literárnej prevádzky?
„Máme množstvo zaujímavých autorov, ktorým aj vychádzajú knihy, aj sa o nich kde tu napíše a napriek tomu sa skoro nič nepredáva. Kultúra, literatúra a snáď najviac poézia sa ocitli v úplne marginálnom postavení medzi záujmami spoločnosti. Myslím, že je to problém absencie národnej identity, o európskej ani nehovoriac. Potom je úplne normálne, že slovenský čitateľ siahne najskôr po preklade. Nikde vo svete som nevidel takú kultúrnu xenofíliu ako u nás. Myslím, že my sme na globalizáciu boli pripravení dávno predtým, ako sa vôbec začala.“
