doteraz.
Keď nakoniec privolil, vysvitlo, že pred krátkym časom vydal vo vydavateľstve Hudobný fond štyri zväzky spevníkov. Noty obsahujú 282 pesničiek, ktoré počas svojej tvorivej cesty zložil alebo interpretoval. Táto sumarizácia sa nezaobišla bez autorského požehnania - tentokrát pred študentským publikom v bratislavskom vysokoškolskom klube Elam. Len hlas a gitara. Záznam z koncertu bude podkladom pre nové cédečko, ktoré vyjde v limitovanom náklade.
"Rád ľuďom spievam a rád kvety dávam...", tak znelo motto na platni Hráč, ktorá vyšla takmer pred tridsiatimi rokmi. Dnes na otázku, ktorý text svojej piesne má najradšej, spomenie Dnes už viem...
Pavol Hammel.
Nemáte pocit, že ste sa svojimi piesňami pričasto a priskoro lúčili?
Hneď prvou pesničkou som sa rozlúčil? Máte pravdu, pieseň Keď odchádza kapela bola jednou z prvých. Alebo Až dospievam poslednú... Takéto odchody a lúčenia sú samozrejme klamlivé. V mojom vnútri vyvolávajú opačný efekt - srší z nich optimizmus do budúcna, kvôli ktorému sa mi darí tak dlho fungovať. Treba ma asi už len odstreliť, aby som stále znovu a znovu neprichádzal a nevítal sa so všetkými. (Smiech.)
Máte osobnú predstavu o svojej ďalšej tvorbe?
Mám, ale mám len reálne ambície. Nesúvisí to ani tak s vekom, ako skôr so skúsenosťou z prežitých rokov. Od samého začiatku som bol zasadený v určitom čase a priestore. Náš prienik do sveta bol ostro ohraničený socialistickým stredoeurópskym rámcom. V tej dobe to bolo maximum, čo sa dalo dosiahnuť. Prirodzene, že sme chceli viac... Ale iba raz sme mali možnosť dostať sa aj do západného sveta. Po úspechu nášho muzikálu Cyrano z predmestia prejavili oň vážny záujem aj v západnom Nemecku. Ministerstvo kultúry nám to znemožnilo. Jediná šanca, ktorá sa naskytla, bola zmarená. V súčasnosti som zmierený s viacerými vecami. Chcem len spievať. Tak ako doteraz.
Práve muzikál Cyrano z predmestia však v novom naštudovaní u publika nezarezonoval. Čím si to vysvetľujete?
Malo to viacero dôvodov. Všetky u nás hrané muzikály sú príliš mladé na to, aby boli znovu uvedené. Každý z dobových svedkov predstavenia zo sedemdesiatych rokov prísne porovnával. Druhý dôvod bol ten, že produkcia sa nedohodla s kamenným divadlom, napríklad s Novou Scénou. Situácia by bola úplne odlišná, keby bolo toto predstavenie uvádzané ako repertoárové číslo.
Nechceli by ste si ešte raz vyskúšať muzikálový žáner?
Ani nie, vyžaduje to vysoké produkčné náklady. Ak by sa našiel niekto, kto by mal dosť peňazí a chcel by do toho ísť, vtedy áno.
Nemáte pocit, že sa vaše publikum približuje publiku, ktoré počúva Repete?
Našťastie nie. Ja som sa tejto prezentácii vyhol. Generačne sa však určite približuje. Je príjemné, že moji rovesníci so mnou zostarli. Myslím si však, že aj mládež, aspoň tá, ktorú zaujímajú predchádzajúce hodnoty, ma akceptuje. To stačí.
Napriek tomu po bratislavských krčmách koluje napálená nahrávka istej staršej platne spred štvrťsoročia, kde vtedy populárni speváci naspievali ľudové piesne "na vulgárnu nôtu". Počuť tam aj váš hlas. Prečo?
V tom čase sa nahrávalo na jedinom mieste v Bratsialve - v štúdiu na Jakubovom námestí. Čokoľvek vzniklo, zaznamenalo sa práve tam. Hudobní režiséri a zvukári po nakrútení každého nového šlágru presvedčili účinkujúcich, aby ako dodatok k úspešnému nahrávaniu, naspievali niečo takéto. Jeden týždeň tam bol Krajíček, inokedy Laiferová, potom zase my... Sú to zozbierané nahrávky z niekoľkých rokov. Išlo o recesiu. Vtedy sme nemohli tušiť, že medializácia dosiahne súčasné rozmery.
Vo vašich piesňach sa často objavuje istá chlapčenská poloha. Texty hovoria o chalanských pocitoch a priateľstvách. Viete sa kamarátiť aj so ženami?
Kamarátstvo je niekedy dôležitejšie ako láska. Tá môže byť veľmi prchavá. Samotná téma vychádza z pocitov autorov textov, ale ja sa stotožňujem so všetkými textami, ktoré interpretujem. A k otázke -určite sa viem priateliť aj so ženami. Prečo nie? Však sú to tiež ľudské bytosti, ony nemôžu za to, že sú ženami.
Uznávate okrem Peteraja a Filana aj iných textárov?
Od začiatku robím práve s nimi, ale zámerne sa vyhýbam osloveniu "dvorný textár". Je to dehonestujúce klišé. Krásne veci má však aj Urban, Lasica, Hevier, Štrasser. Na slovnej výpovedi mi vždy záležalo.
O vás sa vie, že ste pohodový človek, že pozitívne myslíte. Máte na to recept?
Asi to zo mňa vyviera samé. Na druhej strane pre to veľa robím. Niekedy sa vo vnútri zožieram viac, ako je to na mne vidieť. Pestujem sebaovládanie. Dôležité je navodenie si dobrej atmosféry. Aby sme boli všetci happy! O to ide. Nie?
Prečo?
Ja sa nechcem trápiť, ani umárať, ani nič podobné. Chcem prežívať šťastie. Strašne rád žijem, čiže načo sa trápiť? Všeličo sa, samozrejme, môže v živote prihodiť, ale nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.
Myslíte si, že "byť happy" je jedným z pocitov vašej generácie?
Možno sme naozaj svojim spôsobom šťastná generácia. V tých najlepších rokoch, medzi 16 a 21, nás ovplyvnili hippies. Pravdaže, nie "naplno", veď sme žili za oponou, ale pocit nejakej voľnosti, ktorý vtedy uchvátil celý svet, sme určite mali. Na druhej strane sme boli sústavne niečim ubíjaní. Nehovorí sa o tom veľa, ale v 68. roku viacerí verili reálnej možnosti "socializmu s ľudskou tvárou". Vo svete panoval ľavicovoorientovaný trend. V čase, keď prišli tanky, som mal dvadsať a celý životný pocit bol odrazu úplne o niečom inom. A možno práve vďaka tomu, že sme boli silná generácia, dokázali sme prežiť. Nikdy som však nechcel emigrovať, pretože nie je nič jednoduchšie ako odísť a potom sa tváriť, ako je tu zle.
Ako sa vám spolu s vašou staršou dcérou Lindou spievalo na Lučeničovom CD Proudy?
Jeden vedľa druhého sme nikdy nespievali. Linda bola v štúdiu asi o týždeň skôr ako ja. Nikdy som deťom nevnucoval, aby sa vyvíjali muzikantským smerom. Skôr naopak - veľmi matne vedeli o mojich hudobných výsledkoch. Bral som to pragmaticky. Chirurg tiež nedonesie domov ukázať rodine kúsok slepého čreva, čo dnes vyoperoval.
Nie ste teda typ Michaela Kocába, ktorý svojej dcére zložil hudbu a vydal jej aj sólové CD?
Samozrejme, že sa teším, keď vidím svoje dieťa robiť niečo v tejto oblasti. Som na to aj patrične hrdý, ale určite viem, že to nebolo z nejakého môjho popudu. Myslím si, každý človek by sa mal formovať bez vodenia sa za ruku. Najmä v muzike.
Čím boli vaši rodičia?
Môj otec hral v Slovenskom národnom divadle na husle. Mama bola učiteľka.
Nebezpečná kombinácia pre malého chlapca...
Už od detstva som musel hrať na husliach, ešte som ani do školy nechodil a už som povinne cvičil.
Nemáte na to príjemné spomienky?
Ukážte mi dieťa, ktoré chodí rado do hudobnej!
Ako odhadujete šancu dnešných mladých muzikantov na dosiahnutie úspechu podobného vášmu?
Keď sme boli my v začiatkoch, tak sme tiež neverili, že o desať rokov budeme stále populárni, nieto ešte o tridsať. Netvorili sme dejiny. Takisto sa nedá vedieť, či si na pesničky No Name, I.M.T. Smile alebo Jany Kirschner o desať rokov niekto spomenie. Verím, že áno.
Skončili ste právo. Máte dodnes medzi spolužiakmi priateľov?
Vtedy, keď som ja študoval, tak právo vychádzalo zo systému, v ktorom sme žili. Bolo to odlišné ponímanie práva ako dnes. Nikdy som sa mu nevenoval, Medulienku som spieval už ako vysokoškolák. Keby som nespieval, určite by som vedel byť napríklad advokátom. Prokurátorom sotva. Mám spolužiakov, ktorí sú momentálne na výnimočných pozíciách, či už na Ústavnom súde alebo na univerzite. Alebo Ľudovít Hudek - bývalý minister vnútra, či Vojtech Tkáč, funkcionár HZDS - to sú tiež moji spolužiaci.
Hovoríte, že sa snažíte tešiť a byť happy. Za prežité roky ste však zažili aj trápenie a prišli ste o viacerých priateľov - buď emigrovali alebo umreli (spomeňme nášho zakladajúceho šéfredaktora Karola Ježíka, ktorý podľahol zraneniu zhodou okolností práve na oslave vašej päťdesiatky). Ako sa vyrovnávate so stratami?
Človek v priebehu celého života niečo stráca. To je súčasť žitia. V mojom veku je to naozaj tak, že niektorí priatelia neodvolateľne odchádzajú. S tým sa ale nedá vôbec nič robiť. Možno to vyznieva, že zľahčujem, ale keby sa mi teraz čokoľvek stalo... Asi by som rozhodil rukami a povedal by som: No, stalo sa...
Ste fatalista?
Asi áno.
Ste veriaci?
Áno. Som pokrstený. Ale znechucuje ma ortodoxnosť.
Existuje nejaká novinárska otázka, ktorú vám zatiaľ nik nepoložil a vy na ňu čakáte?
Ani nie. Stále čakám, že mi niekto položí konečne nejakú odpoveď. A ja by som mal na ňu niekoľko otázok.
Autor: Tina Čorná / Foto: Desana Dudášová
