Štefan Oršolík s rodinou.
Tretieho septembra roku 2000 sa Štefan, šofér kamiónu, chystal na služobnú cestu. Nedostal sa na ňu. Tesne po tom, ako na družstevnej pumpe natankoval, mu obhorelo 50 percent tela. „Začal som horieť. Inštinktívne som sa vrhol na zem, no nepomáhalo to. Vlastne som bol zmierený – teraz zomriem! No zrazu plamene ustali. Pumpárovi sa podarilo uhasiť ma.“ Spoločne ešte zašli na vrátnicu, zavolali sanitku a rodičom.
Z kómy sa prebral až po šiestich týždňoch. „Čo nasledovalo potom, to neželám ani najhoršiemu nepriateľovi,“ hovorí Štefan. Najväčšia kríza prišla, keď sa prvý raz uvidel v zrkadle: „Keď som konečne dokázal pohnúť rukami a dal si ich pred tvár, zistil som, že mi chýbajú časti prstov. Vravím otcovi, nech prinesie zrkadlo. Vtedy som uvidel, že nemám ani nos. Že mi obhoreli aj uši, to som zistil až neskôr, keď mi dali z hlavy dole fáč. Bol som otrasený. Vtedy som skutočne nechcel ďalej žiť.“
Napriek tomu sa pustil do boja. A vyhral. Dnes napriek tomu, že vyzerá, ako vyzerá, je vyrovnaný sám so sebou a dokáže sa tešiť zo života. Hoci ten, kto ho vidí prvý raz, zmeravie, on sám vie, že pred rokom vyzeral oveľa horšie.
Na jeseň ho čaká operácia uší a úst, potom zubár. Rád by podstúpil aj transplantáciu vlasov, lenže tento zákrok poisťovňa nehradí a ako invalidný dôchodca ťažko zoženie stotisíc. (bd)
Viac v prílohe Víkend v papierovom vydaní denníka SME Práca
