Moje skúsenosti s oficiálnou reprezentáciou Slovenska v zahraničí sú rôznorodé. V období rozvinutého mečiarizmu to bolo jednoduché – zamestnanci veľvyslanectiev mali striktný zákaz vyskytovať sa v mojej blízkosti, takže keď som mal koncert pre Department of State vo Washingtone, zúčastnili sa na ňom aj dvaja zamestnanci slovenského veľvyslanectva a prosili ma, aby som ich neprezradil, lebo by z toho mali problémy.
V období „neublížil som, neublížil som“ sa situácia začala zlepšovať. Slovenskému veľvyslanectvu v Kanade síce na poslednú chvíľu miestne slovenské fašistické spolky zakázali, aby som hral na ich akcii (problém subordinácie musíte riešiť s ministerstvom zahraničia), ale progresívne veľvyslanectvo v USA ma začalo pozývať na koncerty celkom pravidelne. Počas tohtoročného júlového zájazdu do Japonska sa na koncerte v Tokiu zúčastnil slovenský veľvyslanec aj s veľkou suitou. Prišli dokonca aj ľudia z českého veľvyslanectva a veľvyslanec štátu Palau, čo si neviem vysvetliť doteraz.
Vzťahy s veľvyslanectvom vo Washingtone trošku ochladli po tom, čo som zistil, že aj oni sa stýkajú s tou časťou slovenskej emigrácie, v blízkosti ktorej by som sa zase nerád vyskytoval ja. Môžem si takýto postoj dovoliť, lebo nie som politik ani diplomat. Tí si vyberať nemôžu, ak chcú v politike niečo dosiahnuť.
Washingtonské veľvyslanectvo má v tomto smere veľmi širokú náruč. Pred dvoma dňami som z neho dostal pravidelnú spravodajskú brožúrku, veľmi dobre urobenú, len som ju nečítal, lebo príliš pripomínala atlas obyvateľov amazonského pralesa - na každej strane anakonda. Zaujímavé bolo, že obálka obsahovala aj komerčnú prílohu - reklamné letáky na slovenské knihy vychádzajúce v USA. Dúfam, že veľvyslanectvo dostane percentá z tržby.
Zaujímavé na týchto letákoch je, že knihy pochádzajú práve z opačného ideového tábora. Slovenské veľvyslanectvo v USA mi ponúklo, aby som si za 39,95 dolára kúpil zbierku slovenských poviedok „In Search of Homo Sapiens“ od autorov ako Pavol Janík, Andrej Ferko, Ivan Hudec, Anton Hykisch, Gabriela Rothmayerová či Ján Tužinský, ktorých označilo za výnimočných prispievateľov k demokratickým zmenám na Slovensku a ideové opory modernej slovenskej štátnosti. Za 40 dolárov by som mohol dostať aj Prvý slovenský biografický slovník - „šikovnú príručku o vašich slovenských predkoch od 8. storočia“, vydaný Maticou slovenskou pod ideovým dohľadom Františka Vnuka. Práve som ušetril 80 dolárov, ale páči sa mi veľkorysosť slovenských politikov vo Washingtone. Zdá sa, že sú presne na opačnom konci spektra ako ich kolegovia, už tu spomínaní Obskúrni Kaviarenskí Slušniaci. Tí sa odmietajú stýkať s kýmkoľvek vrátane vlastných voličov (poďakovanie voličom za účasť vo voľbách a vyjadrenie k ich výsledkom mi buď ušlo, alebo ho medzičasom vybavili osobne), o ľuďoch z iných táborov ani nehovoriac.
Škoda. Možno by prišli na to, že aj tie najlepšie a najušľachtilejšie myšlienky musí do praxe niekto nejako pretlačiť a na pretláčanie potrebuje politik reálnu silu svojich voličov alebo politických partnerov. Vo Washingtone to už pochopili. Uvidíme, čo pretlačia.
Autor: Toronto
