Keď sa povie slovenská exilová literatúra, aj odborníkovi zíde na um nanajvýš niekoľko mien a diel, ktoré sa pomaly dostávajú do domáceho kontextu, alebo ho dopĺňajú, ak ide o spisovateľov, ktorí sa umelecky vyprofilovali ešte pred svojou emigráciou - Hronský, Dilong. Vcelku však táto literárna tvorba - za totality nedostupná a nikde nespomínaná - ostáva napriek viacerým ponovembrovým výskumným štúdiám a informatívnym prehľadom kdesi na okraji záujmu. Chápe sa skôr ako kuriózum než ako integrálna súčasť slovenskej kultúry.
Medzery v poznávaní našej spisby v zahraničí zapĺňa slovníkové dielo Petra Cabadaja Slovenský literárny exil (Matica slovenská, Martin 2002), v ktorom autor uverejňuje portréty Slovákov, činných literárne, až z 26 krajín. Našiel ich dokonca v Zambii alebo v Indonézii. Pravda, nie v každom prípade šlo o exil a o literatúru čisto umeleckú (slovenskí misionári v exotických krajinách písali zväčša náboženské knihy), no Cabadajovou zásluhou ostáva, že z tohto hľadiska zmapoval celý svet.
Autor v prológu periodizuje slovenský exil na päť etáp, zodpovedajúcich politickým, štátoprávnym či vnútroštátnym zmenám: roky 1939 - 1945, 1945 - 1950, 1950 - 1960, 1960 - 1967 a 1968 - 1990. Pri hľadaní príčin odchodu alebo úteku do zahraničia, ktorý prebiehal organizovane len roku 1945, iba opatrne píše o exile, oficiálne nazývanom ľudácky. Bolo však treba povedať jasne: niektorí spisovatelia, resp. publicisti sa tak skompromitovali s režimom slovenského štátu, že sa báli trestu. Cabadajovi tieto exily splývajú napríklad s exilmi demokratických politikov (Hodža, Lettrich, Kvetko atď.) a aj vnútri jednotlivých personálnych hesiel mi chýba určitá diferenciácia (Ďuricova kniha, ktorá vyvolala búrlivé diskusie, keď z nej nacionalisti urobili školskú učebnicu, ostala bez akéhokoľvek komentára).
Encyklopedická časť je triedená podľa jednotlivých štátov a osobné heslá abecedne, pričom ich štruktúra je trochu odlišná od bežnej slovníkovej štruktúry. Autor v záhlaví okrem charakteristiky činnosti uvádza dáta a miesto narodenia, prípadne úmrtia, pseudonymy (chýba Strmeňov - Karol Békényi) a rok emigrácie, čo veľmi uľahčuje orientáciu. Pred vlastným profilom osobnosti vymenúva vo výbere jej dielo vytvorené ešte na Slovensku, v ďalšom texte hesla je v skratke načrtnutá činnosť v exile vrátane publicistickej a organizačnej, a na konci najdôležitejšia literatúra o osobnosti, niekde aj nejaký príznačný citát z toho-ktorého autora.
Cabadaj nikde nehodnotí, iba konštatuje, lebo mu záleží najmä na tom, aby zhromaždil čo najviac materiálu. V tomto získal prvenstvo, veď v takom rozsahu sa to doteraz nikomu nepodarilo. V závere dokonca uverejnil register slovenských knižných vydavateľstiev, edícií, novín, časopisov a kalendárov v zahraničí. Sám vie, že tvorba našich emigrantov nespĺňa vždy náročnejšie umelecké kritériá, no na druhej strane mnohé odborné práce - do knihy sú totiž zaradení nielen spisovatelia, ale aj historici, prekladatelia, autori literatúry faktu - dočkali sa uznania aj v cudzine.
