Zľava: Milan Mikulčík, Táňa Pauhofová a Ondřej Vetchý. FOTO - CF
i Tóbiás, Csongor Kassai * Premiéra v SR: dnes
Kto si pozrie film štyridsaťosemročného filmového debutanta, inak divadelného režiséra a pred rokmi filmového herca Juraja Nvotu, uvidí tých najžiadanejších slovenských hercov. Kto ich má rád, musí tentoraz ísť do kina: uvidí ich hrať ešte lepšie, než si myslel.
Príbeh, v ktorom tu vystupujú, nie je zvláštny ničím iným, ako svojím vnútorným napätím. Mestečko, učiteľ, lekár, notár, riaditeľ školy, priateľstvo, láska, zrada z lásky, dospelé dieťa - ľavobočok, a nakoniec iný ľavobočok - bábätko a úplne iná láska. To je celé. Do trávy školského dvora, do tried, ložníc a kuchýň pritom žiari skrotené jesenné slnko z divoko modrej septembrovej oblohy. Rámcujú príbeh. Vyberajú ho z beztvarej skutočnosti a zatvárajú v ostrých odtieňoch končiaceho sa, unaveného leta, tak ako sa fotka na stene ohraničí kontrastným rámčekom.
Príbeh, príliš verný skutočnosti
Friedrich Dürrenmatt napísal, že príbeh je dokončený vtedy, keď sa naplní to najhoršie, čo sa môže stať. Príbeh z filmu Kruté radosti režiséra Juraja Nvotu je presne takýmto spôsobom hotový. Niežeby hnal postavy do tragédie, to nerobí. Len necháva postupným vzájomným prepletením naplniť presne tie možnosti, ktoré v nich sú. Možnosti skutočnej vášne, skutočnej zloby aj skutočnej lásky.
Nemanželská dcéra českého notára, milovníka žien, žije u jeho kamaráta, riaditeľa školy a on ju vydáva za svoju neter - služba kamarátovi. Nikto o ňu nestojí, kým sa všetci do nej nezamilujú. Ten vývoj možno v istom momente stíhame tušiť, pretože sa odohráva presne podľa všeobecne intuitívne známych zákonov prenosu náklonnosti, sexuálnej príťažlivosti a mocenských pomerov. Ale našťastie, nemáme nudnú istotu, čo sa bude diať ďalej, príbeh je príliš verný skutočnosti, a tá je príliš komplikovaná.
Tempo je také pomalé, aké taká komorná malomestská multiromanca len môže mať. V tomto prípade vám však zhon nemôže chýbať, lebo výstuž vnútorného napätia postáv drží pevne.
Dej sa nikde nepotkýna o nemotorné zvraty, ani scéna medzivojnového slovenského malomesta neruší ničím umelým. V dvoch náznakoch hrôz, ktoré sa blížia - keď malí chlapci ocikajú mladému maďarskému učiteľovi (Csongor Kassai) bicykel, lebo je ich učiteľ a Maďar, a v inej scéne opľujú výklad obchodíka, lebo patrí starej Židovke – sa filmu podarilo nečakane zamraziť. Zrejme práve preto tak jemne a tiež tak hrozivo, že tento film nie je ani trochu o dejinách a dejiny doňho ani nezasiahnu. Ostrie Damoklovho meča zastudí až na krku, keď vidíme deti z ničoho nič skandovať, čomu nerozumejú. Odrazu máte pocit, akoby sa tá odporná hrozba možno ani nikdy nenaplnila - a zároveň akoby možno nikdy ani nepominula.
Kedykoľvek, všade a nikde
Juraj Nvota vytvoril bližšie neurčené slovenské mestečko v neurčenom čase prvej republiky hlavne ako kulisu pre vzťahy, ktoré ho zaujímajú. Pochopil, že čím bude kulisa plastickejšia, čím vernejšia skutočnosti, čím remeselne dokonalejšia, tým menej bude rušiť a tým viac vynikne to, čo vyniknúť malo. A tak sa jeho príbeh bude odohrávať tam, kde chcel, kedykoľvek, všade a nikde.
Nakoniec sa ešte vráťme k hercom: prečo je na nich lepší pohľad než zvyčajne? Všetkých tu Juraj Nvota obsadil proti ich stereotypom. Július Satinský je smrteľne vážny človek, Anna Šišková zmyselný vamp, Ady Hajdu múdry dobrák. Csongor Kassai a Milan Mikulčík na chvíľku vystupujú ako stredoeurópski Jules a Jim. Obidvaja - zamilovaní do nevinnej chránenkyne, čo práve prichádza o detskú nevinnosť, beztak iluzórnu. A Milan Mikulčík, koktavý mladý riaditeľ jednotriedky, je plachý, uzavretý, cudný a čistý človek, nabitý potláčanou vášňou a energiou, ktorá z neho preteká, a on sa zajakáva. Výkony všetkých vrátane smutnej nevernej manželky Szidi Tóbiás, ktorá ovdovie, zbohatne a ešte väčšmi zosmutnie, sú hladké a uvoľnené. Špeciálnou ozdobou je epizodická rola staručkej židovskej neherečky - majiteľky obchodíka.
Všetko je podriadené príbehu, ktorý okrem seba nenesie nijaké posolstvo. Nijakú pravdu o človeku, nijakú dobrú ani zlú správu, snáď iba ak obidve naraz. Bytosti do seba narážajú, priťahujú sa, odpudzujú, a niekedy sú pritom odrazu na chvíľu iní ľudia. To všetko Juraj Nvota spolu s ostatnými vo svojej fascinovanej pokore predviedol.
Nedajte sa mýliť takzvaným otvoreným koncom, keď v záverečnej scéne nájdeme na brehu tohto istého rybníčka v tých istých komických medzivojnových plavkách ako na začiatku, milenecké, možno už manželské dvojice preskupené v nových a staronových kombináciách. Znovu tam všetci sú, len každý je už s niekým iným a všetko je inak. Ako sa hovorí, život šiel ďalej. To je len pripomienka, že aj vášne sú relatívne, tak ako všetko. Ale čo sa medzi nimi mohlo stať, sa už stalo. Je to úplne dokončený príbeh.
