vidí, ako so slovami vďaky vtisne mamka ujovi doktorovi do ruky fľašu drahého vína. Ferko sa v škole chváli spolužiakom, že jeho ocko neprišiel o vodičák, lebo sa s policajtmi nejako „dohodol“. Korupcia nás sprevádza na každom kroku a väčšina z nás si jej negatívne dôsledky ani neuvedomuje. Po štyridsiatich rokoch absurdnej komunistickej reality, kde medzi základné zásady spokojného života patrilo „kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu“, je naozaj ťažké preladiť sa na odlišný hodnotový systém. Napriek tomu je otázka boja s korupciou veľmi akútna a nemožno ju odložiť ad acta, pokiaľ „spoločnosť dozreje“.

Prečo vlastne korupcia vzniká? Prečo sa ľudia rozhodujú ísť proti vlastnému svedomiu (lebo na začiatku ho snáď má každý) a ponúknu, resp. prijmú úplatok? Podľa názoru viacerých renomovaných odborníkov sa za príčinu dá považovať kombinácia dvoch faktorov:

Vysoký potenciálny zisk – v dnešnom svete založenom na kapitalistických vzťahoch sú peniaze obrovskou motiváciou a vidina zisku vedie často čestných ľudí k porušeniu vlastných hodnôt a zásad. Koniec koncov, kto z nás dokáže s čistým svedomím tvrdiť, že by ním päť miliónov vyložených „na kuchynský stôl“ nepohlo?

Nízke riziko – ak je riziko postihu pre ktorúkoľvek zo zúčastnených strán dostatočne nízke, motivácia „ísť do toho“ sa zvyšuje. Ak by bol za vylúpenie banky trojmesačný podmienečný trest odňatia slobody, v bankách by už nebola ani koruna…

Bohužiaľ, na Slovensku sme v súčasnosti veľmi často svedkami práve nešťastného spojenia týchto dvoch činiteľov. Tým sa dostávame k otázke zásahu štátu, ktorú považujem za prvú rovinu problému. Je práve úlohou štátu uvedomiť si, že každý jeho občan a najmä ten, ktorý sa nachádza na rozhodujúcej pozícii, je podplatiteľný. Americký spisovateľ a humorista Mark Twain hovorí za každého z nás: „Odolám všetkému okrem pokušenia.“ K jeho aforizmu treba dodať hádam už len to, že rozdiel medzi jednotlivcami je iba v cene, akú si vytýčia za podľahnutie tomuto pokušeniu.

Tak ako rodič, ktorý chce zabrániť svojim deťom v užívaní drog, nesmie ani štát (ktorý chce svojim občanom zabrániť v korupcii) ostať pasívnym pozorovateľom situácie a musí zasiahnuť aktívne, čiže musí svojich občanov motivovať. Napriek tomu, že veľmi dôležitá je negatívna motivácia, t. j. zvýšenie rizika pre obe zainteresované strany (hrozba straty zamestnania pre sudcu alebo lekára, ktorému sa dokáže úplatkárstvo, príp. tresty odňatia slobody za vážnejšie formy korupcie), myslím si, že dôležitejšia je pozitívna forma motivácie. Je totiž pochopiteľné, že lekári volia korupciu ako formu prilepšenia si, ak sú ich platy na úrovni sezónnych robotníkov v ktoromkoľvek štáte Európskej únie. Aj keď je dnes každá koruna drahá, poslanci by pri rozdeľovaní financií z rozpočtu nemali zabúdať práve na platy zamestnancov „rizikových“ oblastí, ako sú (podľa prieskumu verejnej mienky) najmä zdravotníctvo, súdnictvo, colná správa, ministerstvá a ďalšie orgány ústrednej štátnej správy.

Nemenej podstatné je riešenie druhého faktora korupcie, teda zníženie potenciálneho zisku pre obe strany. S týmto cieľom by mali byť prijaté zákony o povinnom zverejňovaní majetkových a daňových priznaní verejne činných osôb a zákony umožňujúce transparentnosť „rizikových“ operácií, ako je napríklad zákon o slobodnom prístupe k informáciám.

Tvrdiť, že všetko je v rukách štátu, by bolo taktiež prisilné. Druhou rovinou problému je totiž účasť nás občanov – jednotlivcov na jeho riešení. Začať musíme od seba: Žijeme v skorumpovanej spoločnosti? Tak do nej zasejme semienko poctivosti!

Ak sa od nás niekde vyžaduje, priamo či nepriamo, úplatok, odmietnime ho zaplatiť – veď na poskytovanú službu máme nárok už len preto, že platíme dane. Nestačí sa sťažovať na status quo a pre zmenu neurobiť nič; naša aktivita však môže rozbehnúť reťazovú reakciu, ktorá výraznou mierou prispeje k riešeniu problému.

Riešenie problému korupcie má teda dve roviny: účasť štátu, ktorý by mal svojich občanov motivovať a zabezpečovať transparentnosť, ale aj účasť občanov samotných, teda nás všetkých. Ak sa obe tieto zložky spoločnosti spoja v spoločnom úsilí, hádam sa deti mojej generácie budú s týmto negatívnym javom stretávať oveľa menej ako my a možno ich deti na prastarú otázku rímskeho básnika Juvenala: Quis custodiet ipsos custodes? (Kto ustráži strážcov samotných?) už nebudú musieť hľadať odpoveď.