S korupciou majú problémy všetky civilizované štáty. Patrí k nim aj Slovensko a všetci to vieme, veď úplatkárstvo vidíme všade okolo seba. Zasahuje do našich životov, marí naše plány. A kto za to môže?

Ale vráťme sa ku korupcii. Všetci by z pochopiteľných dôvodov chceli, aby zmizla. Aj tu sa vina alebo aspoň jej časť zvaľuje na tú „neschopnú bandu“ (vláda, pozn. autora), ktorá sa nevie dohodnúť na nejakom zákone, ktorý by korupciu zo dňa na deň vyhubil. Také sú asi predstavy radového občana o „tých hore“. Jednoducho za všetko môže vláda, povie si a vopchá doktorovi do ruky obálku, aby mu tie kúpele konečne vybavil.

Takto to funguje. Ľudia sa sťažujú, a pritom si ani neuvedomujú, že oni sami korupciu podporujú, že svojím myslením ju nenápadne vsunuli do bežného života. Korupcia totiž nie je len diskrétne podávanie obálok popod stôl, sú to peniaze, ktoré dá šofér policajtovi, ktorý ho zastavil pre prekročenie rýchlosti, sú to všetky tie fľaše a kávy, ktoré dávame úradníčkam, riaditeľom a lekárom. Korupcia nie je len vo svete horných desaťtisíc, existuje aj tu dolu. Ľudia si musia uvedomiť, že nič nezmizne len tak samo od seba, aj oni pre to musia niečo urobiť. Aj keby sme mali vo vláde tých najideálnejších a najšľachetnejších politikov, nič nezmôžu, kým sa s úplatkárstvom nevyrovnáme sami, vo svojom vlastnom živote.

Samozrejme, sú to naivné slová, ale žiaľ, inak to nejde. „Niet väčšej šľachetnosti nad sebažertvu pre blaho celej spoločnosti.“ Asi sa treba obetovať, zatnúť zuby a vydržať. Možnože budem pre okolie novodobým Dostojevského Idiotom, ale zároveň budem aj príkladom. Veď nie sme poslednou generáciou na tejto planéte!

Korupcia je otázkou etiky, ktorá sa ťahá po celé generácie, a kým sa nenájde niekto, kto napriek nevýhodám, ktoré z toho vyplynú, povie NIE, pôjde všetko po starom. Úplatky nie sú len záležitosťou vlády a tenkej vrstvy zbohatlíkov. Je to vec celého národa.

Ak to zoberieme z historického hľadiska, sme národom so zlodejskými chúťkami (národný hrdina bol zbojníkom, pozn. autora), čo vyplýva z toho, že sme odjakživa boli trochu pozadu v ekonomickom vývoji Európy. Morili nás Maďari, Rusi, ale teraz už sme slobodní. A so slobodou prichádzajú nové časy. Naša história zanechala v našej psychike hlboké stopy a potrvá ešte dlho, kým sa zmyjú novými poznatkami o svete, o ľuďoch. Možnože postupne bude do našich myslí prenikať duch spravodlivosti a čestnosti a tým sa problémy našej spoločnosti akosi samy od seba vyriešia.

Utópia, však? Možno sa vám zdá, že príliš zovšeobecňujem, ale inak sa to nedá. Každý spoločenský jav je úzko spojený s inými, nedá sa riešiť každý zvlášť, ale len naraz. A to sa dá len zmenou spôsobu zmýšľania širokých vrstiev obyvateľstva, inak to na našej rodnej hrude bude vyzerať stále rovnako.

Otvára sa tu aj iná alternatíva. Korupcia môže byť dôsledkom nového myslenia, ktoré považuje za jediný cieľ svojho úsilia len a len peniaze. V tomto prípade sa len ťažko dajú hlásať nejaké idealistické teórie. Peniaze sú hlavným zdrojom všetkého zla v spoločnosti. Keďže je nemysliteľné odstrániť ich, treba, aby sa človek zbavil neuhasiteľnej túžbe po nich. Čo je, samozrejme, tiež nemožné. Ako to teda vyriešiť?

Neviem, či by sa aj tu dala uplatniť teória novodobého Idiota. Možno áno. Možno by stačilo, aby sa objavil niekto, kto si viac cení úctu a mravnosť ako peniaze a stal by sa príkladom pre ostatných. Vlastne, jeden taký tu už bol, ale potom ho pribili na kríž. V dnešných časoch by som aj ja rada videla hrdinu, ktorý by radšej žil v biede a nepohodlí, ale urobil by tým niečo pre spoločnosť, pre budúce generácie. „Niet väčšej šľachetnosti nad sebažertvu pre blaho celej spoločnosti.“ Asi si poviete, že jeden človek je žalostne málo, ale niekde sa začať musí.

A toto je moje riešenie korupcie, ktoré je aplikovateľné aj na iné spoločenské a politické otázky. Vyzvanie nie pre ľudstvo, ale pre každého jednotlivca, aby si uvedomil, že po ňom nepríde potopa, ale jeho deti, ktoré budú žiť v horšom svete ako on, ak niečo neurobí sám so sebou, ak nepodrobí svoje morálne hodnoty generálke a ak bude aj naďalej nevšímavo trpieť etické, spoločenské a politické faux pas s odôvodnením, že „veď to tak všetci robia, tak prečo by som nemohol i ja?“.

Na záver už nemám čo dodať. Snáď iba zopakovať slová pána Tolstého: „V súkromnom i verejnom živote platí rovnaký zákon – ak chceš zlepšiť život, buď pripravený ho obetovať.“