sekundy pomalšie odtiahla 25-ročná moskovská rodáčka nohu a Peizerat, v tej chvíli otočený chrbtom k nej, cez ňu prepadol. A so sebou stiahol aj partnerku. Moment, ktorý rozhodol skvele vygradovanú tanečnú drámu na bratislavskom ľade. Záverečných desať sekúnd Francúzi odjazdili tak trochu v šoku, a hoci Marina skúsene udržala pózu až do konca, čakajúc na známky sa rozplakala ako malé dieťa. „Tri minúty päťdesiat sme jazdili výborne a potom taká hlúpa chyba. Stalo sa mi to prvý raz a dúfam, že posledný,“ vrátila sa k osudnému momentu Anissinová. „V prvej chvíli sme nevedeli, čo sa stalo. Stačilo pár centimetrov a všetko mohlo byť inak. Takto sme si pokazili dojem. Nebyť toho boli by sme zlatí. Stratiť titul v posledných desiatich sekundách bolí. Víťazov nemôže tešiť, že uspeli len vďaka nášmu zaváhaniu,“ myslí si Gwendal Peizerat.

ZLATO PO 47 ROKOCH

Radosť z prvého titulu v kariére však zlatému talianskemu páru Barbara Fusar-Poliová – Maurizio Margaglio (na snímke Reuters) nedokázal vziať. „Cenu nášho víťazstva to nijak neznižuje. Veď šport je predsa o chybách. Vyhráva ten, kto sa jej dokáže vyhnúť,“ nedal sa Margaglio. Taliansku i sebe v tej chvíli splnil sen. Do krasokorčuliarskych dejín zapísal svoju krajinu ako siedmu v histórii, ktorá sa môže hrdiť európskym titulom v tancoch (po V. Británii, Francúzsku, Nemecku, Rusku, Česku a Fínsku). „Chcelo by to ešte svetový titul, ale lepšie malé zlato ako veľké nič,“ dodal Maurizio.

Dlhých 47 rokov (od víťazstva milánskeho rodáka Carla Fassiho v Bolzane) muselo talianske krasokorčuľovanie čakať na ďalší kontinentálny titul. Opäť v tom malo prsty Miláno, práve tam sa 21. apríla narodil Margaglio. Spoločnú púť za zlatom začali Taliani pred šiestimi rokmi na šampionáte v Dortmunde, kde uzatvárali prvú desiatku. Priazeň rozhodcov si však museli podmaňovať ďalších päť rokov, na stupne víťazov po prvý raz vystúpili až vlani vo Viedni. So striebornou medailou, prvou talianskou v tancoch vôbec, vtedy nepočítali ani talianske médiá. Doma ich úspech zaregistrovali až po šampionáte.

Pred bratislavským finále už bola situácia iná. Voľné tance prenášala talianska televízia naživo. „Zaradili ich na poslednú chvíľu, ale už to, že to urobili, je niečo nevídané,“ čudoval sa a tešil zároveň 26-ročný Margaglio, ktorému v Miláne pred televíziou tak mohol držať palce aj o rok mladší brat. Maurizio dobre vedel, čo hovorí, taliansky futbal je z obrazoviek takmer nevytlačiteľný. Aj on začínal práve s ‘calciom‘, ako žiak obliekal dres chýrneho AC Milána. V dvanástich rokoch spoznal aj čaro krasokorčuľovania a prišla jedna z najťažších chvíľ života. „Musel som sa rozhodnúť. Futbal alebo ľad. Napokon som si vybral ľad, ale trvalo ešte dlho, kým som sa s tým zmieril. Dnes neľutujem. Už len pre dnešný večer to stálo za to,“ priznal. Inšpiráciou pri ťažkom rozhodovaní bol Margagliovi už spomínaný Carlo Fassi. „Môj idol a skvelý krasokorčuliar, ktorý nás v začiatkoch podporoval. Dodnes mám v pamäti okamih z MS v Lausanne (1997). Pred začiatkom voľnej jazdy nám zaželal veľa šťastia, a keď sme dojazdili, dozvedeli sme sa, že skonal.“ Príčinou náhlej Fassiho smrti v 67. rokoch bol srdcový infarkt.

USPEL AŽ ŠTVRTÝ KOSTÝM

Na stupňoch víťazov blonďavú Barbaru na moment vytočil silnejší aplauz venovaný druhým Francúzom, počas talianskej hymny však už ronila slzy aj ona. Vedľa nej stojaci Margaglio s vypätou hruďou hrdo odspieval každé jej slovo. „Konečne,“ vydýchla si po súťaži 28-ročná Talianka. Do Sesto San Giovanni, kde sa 6. februára narodila, dovezie manželovi Diegovi Cattanimu (olympijskému víťazovi v rýchlokorčuľovaní na krátkej dráhe) vytúžené zlato. Vykúpené v hodinách driny a boja s nepriazňou rozhodcov. „V tomto športe sa bez nich nezaobídete. A kedže v zostave, ktorá rozhodovala tance, sme žiadneho nemali, tak som víťazstvu celkom neverila ani po originálnych tancoch. Hoci sme viedli. Dreli sme v príprave ako blázni, ale to na plusové body u rozhodcov nestačí. Koľko problémov sme kvôli nim mali len s kostýmom na Rómea a Júliu. Museli sme ich meniť štyrikrát. Prvý sa im nepáčil vôbec. Druhý bol vraj pekný, ale mali by sme skúsiť ďalší. A tak to šlo dokola,“ zlostila sa Barbara. Na sobotňajšom slávnostnom bankete však už bola v skvelej nálade, estrádnu sálu PKO opúšťala krátko pred polnocou s úsmevom na perách.