Na vodu sa čaká hodiny a chlapci ju dovážajú z poriadnej diaľky. FOTO - REUTERS
Na sucho je krajina za posledných päť rokov zvyknutá. Vyschlo už všetko, čo vyschnúť mohlo: nádrž Bande Karga nad mestom - bývalá hlavná zásobáreň vody pre obyvateľstvo, kedysi životodarná rieka Kábul - teraz plytké údolie plné odpadkov, a nakoniec i studne.
Studne sú drahé
Dvojité vyhlbovanie nepomohlo ani tej našej. Diera hlboká viac ako tridsať metrov sa hodí už iba na hranie na schovávačku. My, cudzinci a teda na miestne pomery boháči, míňame peniaze na vyhlbovanie studní, aby sme zistili, že sucho preniklo do väčších hĺbok, než kam sú schopní sa prekopať afganskí robotníci.
Chudobnejší Kábulčania sa pokúšajú o nápravu vecí sami. Prevrtávajú sa do väčších hĺbok, ale s takými primitívnymi nástrojmi, že aj lopata je vedľa nich vynález doslova prevratný. Odborníci s rýľmi sú však drahí. Jeden meter odborne ručne vykopanej studne totiž stojí viac ako 400- až 500-tisíc afgání (1 dolár je 45-tisíc afgání). Bežný príjem pouličného predavača zeleniny je okolo 30 dolárov mesačne, rovnako berie i vládny úradník (ten si však prilepšuje na úplatkoch). Hlboká studňa sa tak stáva pre väčšinu obyvateľov Kábulu nedosiahnuteľným snom.
Umývať sa? Na to nemáme
Aj na našej ulici vo štvrti Tajmaní sa skoro ráno začne producírovať desaťročný chlapec (ten náš sa volá Zulgaj), a na jeho vek nezvyčajne silným hlasom, ktorý prehluší aj mullu s jeho Alláh Akbar, nás budí. „Voda za 500 afgání,“ reve a na chrbte vlečie plecniak s fľašami od kokakoly, ktorú nikdy neochutnal.
Ľudia nakupujú. Na jedného člena rodiny vychádza tak liter vody na deň, čo je v štyridsaťstupňových horúčavách dávka úplne nedostatočná. Keď sa pozerám na ruky Zulgaja, pripomínajú mi starý pergamenový papier. Sú zošednuté prachom, s hlbokými vráskami a puklinami, v ktorých sa nečistota usadila snáď naveky.
„Kedy si sa naposledy umýval,“ pýtam sa ho. Nespomínam si. Pozerá sa na mňa ako na šialenca, ktorý chce, aby si niekto nalieval na ruky drahocennú tekutinu, v týchto krajoch omnoho vzácnejšiu než heroín.
Hygiena je v období sucha v Afganistane na takej nízkej úrovni, že na nižšej asi byť už nemôže. Tí najchudobnejší sa neprezliekajú celé týždne, o čistení zubov sa im ani nezdá, svrab a iné choroby sa šíria závratnou rýchlosťou. Oblečenie sa neperie, špina sa z neho mrví, tí najčistotnejší fúľajú odev v kalužiach, kde je väčšia koncentrácia kozieho moču než inej tekutiny.
Keď Zulgaj nasýti našu štvrť, odoberie sa na trh. „Predám denne 120 až 150 pohárov vody. Za jeden dostanem tisícku, takže to hodí 120-tisíc.“ Písať ani čítať Zulgaj nevie, ale počíta skvelo. Obdobie sucha má rád.
Zulgaj sa teší na sucho
Pred niekoľkými dňami spadlo po dlhom čase prvých pár kvapiek. Studniam to síce nepomohlo, ale ľudia zase začali veriť, že sa k nim za čas Alah obráti svojou prívetivejšou tvárou.
Zulgaj sa pripravuje na návrat ku svojej činnosti, ktorú vykonáva počas obdobia dažďov. Zbiera na smetiskách prázdne plastové fľaše. Po svojom ich sterilizuje (rozumej vyplachuje dažďovou vodou) a teší sa na sucho.
Predovšetkým juh Kábulu je teraz úplne bez vody. Miesta, kde ešte fungujú studne, sa stali razom extrémne drahé. Prenájom domu tam stojí trikrát viac, než v oblasti, kde je podzemná voda nedosiahnuteľná. Vláda mnohokrát sľúbila pomoc pri hĺbení studní, ale vraj chýbajú finančné prostriedky.
Vedierka z pneumatík
„Štyri dni sme nevideli vodu. Nemáme si ju za čo kupovať, a tak sme závislí od toho, čo dostaneme od susedov,“ hovorí zmierlivo Šekíla, matka siedmich detí, s ktorými býva v hlinenom prístrešku na východnom okraji Kábulu. „Už nás však majú plné zuby, budeme musieť odísť z nášho domčeka a presunúť sa niekam, kde je rieka. Lenže tam zase nebudeme mať strechu nad hlavou a teraz už je v horách v noci mráz.“
Štyri zo starších detí neboli doma. Stáli už päť hodín v rade pri tri kilometre vzdialenej studni, ktorá má ešte vodu. Výsledok, bude žalostný. Každé z nich prinesie dve vedierka vyrobené z pneumatík od nákladných áut, ktoré po ceste do polovice vylejú.
Okrem Zulgaja sú výrobcovia nádob z pneumatík ďalšou kategóriou, ktorá sa zo sucha teší. Vedrá idú na odbyt.
Nedá sa ani modliť
V podobnej neriešiteľnej situácii ako Šekíla sa ocitli tisícky utečencov, čo sa do Kábulu vrátili v posledných mesiacoch zo susedného Pakistanu a Iránu. Nemajú čo jesť ani piť a za necelé dva mesiace sa začnú triasť od zimy, lebo ich deti nevlastnia často ani gumové sandále.
Projekty na vyriešenie situácie s vodou v hlavnom afganskom meste existujú zatiaľ len na papieri. Sú pridrahé na to, aby ich mohla financovať niektorá z humanitárnych organizácií.
Ministerstvo vodného hospodárstva bezmocne zalamuje rukami a varuje bohatších súkromníkov i mimovládne organizácie, aby nekopali studne bez predbežnej konzultácie s odborníkmi. Keď si totiž niekto zaplatí vykopanie 40 metrov hlbokej studne, zbaví tým vody všetky plytšie okolité zdroje.
Podľa špecialistov potrebuje každý obyvateľ mesta najmenej 10 litrov denne, ale niektorí zoženú menej než liter. Všetko súvisí so všetkým. Neprší, teda nie je dostatok vody v priehradách a v hydroelektrárňach produkujú málo prúdu. Ľudia sa neumývajú, preto sa šíria infekčné choroby. Navrátilci si nemôžu opraviť ruiny sami, lebo nemajú vodu na úpravu ílového bahna, ktoré je v Afganistane tradičným stavebným materiálom.
„Aj s modlením je to na ľavačku,“ posťažoval sa nám Abdulo, majiteľ stánku s melónmi, ktorý zarába jeden dolár denne. Pred každou modlitbou, pri ktorej by ľudia mohli Boha prosiť o dážď, si totiž správny moslim musí umyť ruky, tvár, nohy a všetky otvory v tele. Lenže nemá vodu. Špinavého ho Alah nevypočuje.
Autor: JAROMÍR ŠTĚTINA, Kábul, agentúra Epicentrum pre SME
