Podľa sociológov sa niektoré zdržali doma pri počítačových hrách, iné na uliciach pri odpadkových košoch. Ako každý rok začiatkom juhoafrickej zimy, aj teraz štvrť zakryl oblak dymu z tisícov provizórnych komínov. Zastrel tak pohľad na sedemstotisíc plechových chatrčí, z ktorých jedna štvrtina prežíva bez elektriny, a na štyri milióny obyvateľov, z ktorých jedna tretina živorí bez práce.

Na oslavách na štadióne Orlando West sa ukázal aj nepopulárny prezident Thabo Mbeki s vládnym kabinetom. Päťdesiattisíc ľudí v hľadisku na jeho príchod reagovalo hrobovým mlčaním, ktoré sa zmenilo na aplauz, keď sa za prezidentom objavila kontroverzná populistka a exmanželka bývalého prezidenta Nelsona Mandelu, Winnie.

Orlando West priťahuje politické celebrity. Práve tu totiž 16. júna 1976 polícia pri konflikte s demonštrujúcimi deťmi zastrelila šestnásťročného Hectora Petersena. Fotografia mŕtveho chlapca obletela západný svet, ktorý apartheid čoskoro potrestal medzinárodnými sankciami. Tie v krajine v konečnom dôsledku odštartovali demokratizačný proces.

Geto vzniklo o dve dekády skôr ako provizórna ubytovňa pre černošskú pracovnú silu zo zlatých baní a belošských domácností v neďalekom Johannesburgu. Apartheidoví plánovači potrebovali „vyčistiť“ historické centrum mesta od domorodcov a akronym SOuth WEstern TOwnship (juhozápadné geto) sa zdal ponúkať ideálne riešenie.

Apartheidové vlády do infraštruktúry Soweta investovali minimálne. Provizórne podmienky mali tunajším černochom pripomínať, že ich pobyt v „bielej“ JAR je dočasný a plne závislý od pracovného povolenia. Asfaltové cesty sa tu začali budovať až po detskom povstaní na príkaz vtedajšieho premiéra Johna Vorstera - „aby sa obrnené policajné vozidlá pri patrolovaní nezabárali do blata“.

Vŕšky, ktoré dnes geto oddeľujú od úhľadných obytných štvrtí Alberton City, sú umelé. Vybudovala ich vláda v reakcii na petíciu belochov, ktorým rastúce Soweto „znehodnotilo výhľad na prirodzenú africkú vegetáciu“.

Keď sa dnes bieleho Juhoafričana opýtate, či niekedy navštívil Soweto, odpovie vám protiotázkou: „Are you nuts?“ (Zbláznili ste sa?). V mnohom by s ním súhlasili aj černosi, ktorí sú v Sowete doma. Geto sa pre väčšinu z nich stalo synonymom pekla: nezamestnanosť, zločinnosť, prostitúcia, AIDS a drogy sa po páde apartheidu vymkli spod kontroly; hrozí tu dopravný a sanitárny kolaps.

„Situovanejší černosi sa zo Soweta dávno odsťahovali do belošských predmestí,“ tvrdí Ndumiso Gqubule (18), ktorý tu prežil celý život. „Zostali tu len tí chudobní. Aj ja chcem odtiaľto odísť, ale nemôžem si to dovoliť,“ dodáva. „Susedské vzťahy sú tu lepšie ako v belošských predmestiach,“ pochvaľuje si Noah Sithole (17), ktorý sa do Soweta presťahoval s rodičmi z vidieka. „Ploty sú tu oveľa nižšie, chýba tu ostnatý drôt a nikde tu nevidíte elektrické ohrady ani bezpečnostné kamery,“ vysvetľuje. O detskom povstaní z roku 1976 vedia len to, čo sa dočítali v novinách pri príležitosti jeho výročia.

Novinár Martin Welz má pre to jednoduché vysvetlenie: „Africké krajiny majú krátku pamäť. Priemerná dĺžka života juhoafrických černochov bola síce vždy vyššia ako v iných afrických krajinách, no v deväťdesiatych rokoch ju začal skracovať AIDS. Väčšina súčasných obyvateľov Soweta sa narodila až po povstaní.“

Sociológ Piet van Heerden vidí problém inde: „Súčasná mladá generácia sa o politiku nezaujíma. Cituje štatistiku Nezávislej volebnej komisie, podľa ktorej sa na posledných parlamentných voľbách zúčastnilo len 22 percent černochov vo veku od 18 do 25 rokov.

Čo teda dnes zaujíma mladých juhoafrických černochov? Časopis Sawubona v komentári pod titulkom Sex, drogy a rock-n-roll ďalej píše, že juhoafrická mládež sa svojimi preferenciami už nelíši od rovesníkov v Európe a Severnej Amerike.

Pre SME - ROMAN LIPTÁK, Pretória

Zajtra - Sťahovanie Bundestagu z Bonnu do Berlína