Detstvá sú si často podobné záujmami, no líšia sa intenzitou vnímania a zväčša platí zákonitosť, že po rokoch pamäť zážitky preoseje a zostávajú hlavne tie príjemné, alebo že aj nepríjemný čas obrúsi ostré hrany.
Obdobnú zákonitosť nájdeme i v novej knihe Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice (Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava 2002), obsahujúcej drobné príbehy, ktoré autor pravidelne uverejňoval v Staromestských novinách.
Satinský nemal v úmysle písať memoáre, hoci by na ne mal látky iste dosť (a dúfam, že sa ich dočkáme), ale chcel len zachytiť rozličné udalosti, ktoré sa odohrali v jeho detstve a chlapčenstve na konkrétnej ulici a v konkrétnych štvrtiach Bratislavy. Všetko, čo rozpráva, sa stalo hlavne práve na Dunajskej ulici a v jej okolí, pričom autor ako tvorivý človek musel potlačiť spisovateľskú fantáziu a pracovať výlučne s pamäťou. Jeho kniha je síce zaplnená hrami, zvykmi, pestvami, dobrodružstvami skupiny detí a potom už chlapcov, medzi ktorými vynikal svojou nápaditosťou akurát on (nikde to však osobitne nezdôrazňuje), no autor s rovnakou dôslednosťou spomína a opisuje prostredie, kde sa tento „neviazaný“ život rozvíjal, takže zároveň podáva autentické svedectvo o Bratislave, z väčšej časti, žiaľ, už zaniknutej, zdevastovanej alebo zohyzdenej novodobou architektúrou. Mohlo by sa zdať, že autor je v tomto ohľade laudator temporis acti, teda že chváli minulosť, ale treba u neho rozlišovať medzi oprávnenou chválou a peknou spomienkou, v ktorej sa skrýva aj kus nostalgie.
Satinský s humorom sebe vlastným hovorí o dvoroch, domoch, záhradkách (v centre mesta!), parčíkoch, Malej stanici, trhoch pri Ondrejskom cintoríne, Medickej záhrade, mŕtvolni (pitevni) na Sasinkovej, o škole, Bulharoch, plavárňach, Dunaji a všade uplatňuje aspekt poznatkový, informatívny. V predposlednej črte si výnimočne odskočil v súvislosti s Grassalkovichovým palácom dokonca do ďalekej histórie. Teda kniha nielen venovaná vlastnému životu, ale aj mestu, ktorého genia loci vedel vynikajúco priblížiť.
Niekde ho však pamäť oklamala, na čo upozornili už jeho spolužiaci v cudzine, ktorí sledovali Staromestské noviny: krčma Podrum naozaj nebola na Dunajskej, ale na Špitálskej ulici a neskôr sa nazývala Albánska reštaurácia. Tento omyl Satinský v knihe vtipne napráva, no niektoré ďalšie ostali. Na strane 104 sa uvádza, že Matuška zomrel v Avione, v skutočnosti zomrel vo svojom byte na Chorvátskej ulici; libretá pre Dusíkove operety nepísal Andrej, ale Pavol Braxatoris, autorom románu Ďaleko od Moskvy nie je Babajevskij, ale Ažajev. Babajevskij má na svedomí rovnako otrasný román Rytier zlatej hviezdy, takže ľahko sa pomýliť, keď jeden román bol horší ako druhý. Pavel Vilikovský - Satinského spolužiak sa však na obálke knihy predčasne zaprisaháva, že „všetko v knihe je svätosvätá pravda“.
Satinského knihu vhodne dopĺňajú dobové fotografie. Bolo šťastným rozhodnutím vydať tieto spomienky knižne, lebo obohatia literatúru o povojnovej Bratislave.
