Obaja predstavujú osobnosti renesančného typu svojím nadosobným presahom. Neostalo po nich iba rozsiahle vlastné dielo, ale aj silná skupina generačných nasledovníkov a pokračovateľov, odchovancov v živote a profesii.
Štafetu, ktorú Martin Slivka prevzal, bohato rozhojnil. Etnografia mu pod rukami prerástla na etnológiu, imaginácia menila etnologické a kultúrnoantropologické podnety na filmové básne, ktoré vytyčovali nové hranice, a to vo svetovom meradle. Ako významný teoretik kultúry a semiológ vniesol do tvorby jej kritickú reflexiu a sebareflexiu. Celkom samozrejme k nim patrila kniha venovaná priateľovi a učiteľovi - Karol Plicka, básnik obrazu. Ktovie, či a kedy sa medzi jeho nasledovníkmi nájde autor, ktorý jemu postaví taký trvácny pomník, aký on postavil svojmu predchodcovi.
Martin Slivka prežil život so vztýčenou hlavou, chápavý voči okoliu, sebaironický voči sebe, plný šibeničného humoru, namiereného proti reglementácii moci, ale plný aj kultúrnej sily. Osud mu nedožičil viac ako 72 rokov. Ale tvorca ako on využil vymeraný čas s nasadením ako málokto.
PAVEL BRANKO
