Je to vôbec prekvapenie, že nemeckí voliči sú pacifisti, ako ukázali tieto voľby? Veď práve Amerika sa ich snažila posledných 50 rokov takými urobiť.
„V roku 1994 dovolil nemecký najvyšší súd po prvý raz od roku 1945 Nemcom rozmiestniť vojenské jednotky mimo domáceho územia. To bolo mimoriadne významné v Bosne, Kosove a teraz v Afganistane. O pár mesiacov Nemecko prevezme velenie tamojších medzinárodných jednotiek. To sú dôležité prípady, keď sa Nemecko znovu pridalo k medzinárodnému spoločenstvu zodpovedným spôsobom, nie naivne pacifistickým. Problém Iraku sa, nanešťastie, stal prioritou počas nemeckej predvolebnej kampane, v ktorej sa nikdy nedá diskutovať o nuansách politiky. Takže sme dospeli do bodu, keď znovuzvolený nemecký kancelár a americký prezident pociťujú osobné nepriateľstvo. To možno v súčasnosti prekonať, len ak oba národy zdôraznia silné zväzky, ktoré ich spájajú. Minister zahraničia Joschka Fischer bol v kampani vždy pozitívnejšie naladený voči Amerike ako Schröder. A má vynikajúce vzťahy s americkým ministrom zahraničia Colinom Powellom.“
Je vzťah „otrávený“, ako tvrdí Bushova poradkyňa pre národnú bezpečnosť Condoleezza Riceová a americký minister obrany Donald Rumsfeld?
„Bilaterálny americko-nemecký vzťah je sotva otrávený. Oba štáty sú si mimoriadne blízke. Sú významnými obchodnými partnermi a ich priemysly sú úzko prepojené ako v prípade DaimlerChrysler a Bertelsman. Asi 600 000 Američanov pracuje pre nemecké firmy a to isté približne platí aj naopak. Tieto zásadné obchodné a kultúrne zväzky ostali neporušené. A spolupracujeme v Afganistane a na Balkáne.“
Takže to je len kotrmelec, nie súčasť prehlbujúcej sa roztržky medzi Európou a USA?
„Toto nie je zásadná kríza. Ide však o vážny problém, lebo je taký osobný. Zosobňovanie politiky ako v prípade Jeľcin - Clinton alebo Bush - Putin môže byť veľmi pozitívne, no niekedy sa môže zvrtnúť negatívnym smerom. Dnešné Nemecko spadá do tejto kategórie.“
Autor: Nathan Gardels Global Viewpoint,LA Times Syndicate
