Jediná strana v slovenskom parlamente, ktorá sa otvorene hlási k ľavici, je dnes poststalinistická KSS. FOTO – TASR
Slovensko predsa vyštartovalo ešte pred rozdelením ČSFR vo voľbách 1992 asymetricky v porovnaním s celým regiónom. Mnohí zahraničnopolitickí pozorovatelia ho vtedy označovali za nacionálno-boľševickú postkomunistickú krajinu a drvivý volebný úspech HZDS, SNS a SDĽ nenechával priestor pre iný než takýto zjednodušený záver.
Už vtedy bolo zrejmé, že pravica a ľavica ani v Európe nekorešpondujú s tými obsahovými konštantami, na aké bola politika zvyknutá. S „pravicou“ a „ľavicou“ je to trochu inak aj na Slovensku po 21. septembri 2002.
Súčasná politická scéna, prinajmenšom v Európe, pripomína skôr dichotómiu „slušných“ strán na jednej a gangsterských na druhej strane. Dva základné princípy politicko-straníckeho vývoja, socializmus a kresťanská demokracia, stelesňujú dve hlboké evanjelistické filozofie, ktoré preklenujú regionálny nacionalizmus v prospech širšej kultúrno-politickej komunity. Táto konvergencia princípmi je oveľa dôležitejšia než zafixované odlišnosti.
Ľavica sa tradične hlási k princípom, ako je štátna regulácia vlastníctva s cieľom nechať z nej profitovať čo najširšiu časť spoločnosti, k povinnosti štátu pomáhať slabším jedincom, k oddeleniu cirkvi a štátu, k rovnosti všetkých ľudí, k vyváženému vzťahu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, k sexuálnemu liberalizmu, t. j. k tolerancii, k mieru, humanizmu a medzinárodnému „bratstvu“.
Ako politika, ktorá vzišla zospodu, z „ľudu“, sa aj dnes ľavica papierovo opiera o dedičstvo zľudoveného Robina Hooda – bohatým brať a chudobným dávať. Socialistickí a sociálnodemokratickí teoretici a politici však tomuto hoodovskému mottu už dávno odňali zbojnícky hrot a tolerancia trhovej ekonomiky je pilierom ich ekonomickej filozofie. Ekonomika však v západoeurópskej socialistickej implementácii nadobudla aj ďalšie spresnenie: „sociálna“, resp. „sociálne trhová ekonomika“. Západný socializmus sa tak zmieril s „kapitalizmom“ ako s nutným zlom. Azda najlepšie túto dilemu sformuloval doyen švédskych socialistov Olof Palme. Kapitalizmus označil za kravu, ktorú by bolo nezmyslom zabíjať. Krava sa podľa neho má „dojiť“.
Pravica sa zasa tradične hlási k princípom, kde dominujú voľná ruka pre podnikateľov a čo možno najmenej intervencie štátu, sloboda pre jednotlivca, aby v spoločensko-ekonomickom rebríčku klesal či stúpal podľa svojej voľby, tradičné náboženské hodnoty, často v spolupráci s etablovanou cirkvou, privilégiá ako prirodzená odmena za pracovitosť, podnikavosť, zodpovedné občianstvo a tvrdo vydretý hospodársky úspech. Je tiež za prioritný vzťah zamestnávateľov nad zamestnancami, za sexuálnu rigoróznosť a zdržanlivosť, za silnú spoločnosť, sociálnu stabilitu a vlastenectvo.
Väčšina ľudí sa zrejme zhodne v tom, že zásady oboch táborov sú v princípe správne, ak neprechádzajú do excesov.
Európa už učebnicovým príkladom korešpondencie názvov strán a princípov dávno nie je. Programy aj reálna implementácia často predstavujú hybrid, „dúhu“, inokedy sa za ľavicovou nálepkou otvorene skrýva pravicová orientácia. Ak sme koncom 90. rokov našli v európskej pätnástke len dve krajiny, kde boli pri moci ozajstné pravicové vlády (Írsko, Španielsko), v novom tisícročí sa v EÚ spustila lavína volebných víťazstiev pravicových strán a nič na tom nemenia ani výsledky nemeckých volieb. Aj tam nastal „pravý posun“, aj keď „ľavica zostáva pri moci“. Tomuto posunu doprava však už chýba moment cenzúry, za ktorý by sa taký vývoj označoval ešte aj po maastrichtskom summite 1991. Národné politiky sa dnes „robia“ skôr s úradníkmi v Bruseli než domácimi politikmi.
Slovensko nemá klasickú ľavicu a nemá ani klasickú pravicu. Slovensko len momentálne volí „pravicu“. Neviem teraz, či táto krajina doháňa svoj vývoj z prvej polovice 90. rokov, alebo či urobila „veľký čínsky euroskok“.
Autor: IVO SAMSON(Autor pracuje v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku)
