Vláda SDKÚ, KDH a SMK, v ktorej boli aj ministri SDĽ a SOP, predstavovala typickú „prekážkovú“ koalíciu. Jej účelom bolo, aby prekazila vstup nedemokratických strán do vlády. Politológovia upozorňovali, že ak by éra týchto „prekážkových“ koalícií trvala pridlho, zvyšuje sa tým riziko posilnenia partitokracie – teda stavu, keď vôľa strán dominuje nad vôľou voličov. Skutočnosť, že v budúcej vláde môže SDĽ a SOP nahradiť Aliancia nového občana, okrem iného znamená, že po „prekážkovej“ koalícii vznikol priestor pre koalíciu programovú.
Dlho pred voľbami prieskumy verejnej mienky hlásili, že strana Pavla Ruska, ktorá vystupovala ako razantne proreformná, súťaží o rovnakého voliča s SDKÚ. Ich preferencie tvorili spojené nádoby – ak stúpala podpora pre stranu Mikuláša Dzurindu, klesala podpora pre ANO a naopak.
Pretože stratégovia ANO určili ako najslabší bod súpera osobu predsedu SDKÚ a premiéra, Pavol Rusko vo volebnej kampani často opakoval: „Nezdá sa nám správne, aby človek s takmer 50-percentnou nedôverou v spoločnosti mal byť súčasťou novej vlády.“ Po nich bez otáľania akceptoval, že aliancia si v prípade vstupu do koalície s SDKÚ nemôže diktovať kategorické personálne podmienky, lebo „nedá sa ignorovať vôľa občanov“. „Zásadný“ odpor voči osobe premiéra trval iba do chvíle, kým neohrozoval akceptáciu ANO v novej vláde.
Pred voľbami predseda ANO propagoval proreformný charakter svojej strany aj tým, že ponúkal do budúcej vlády ministrov práve do tých rezortov, v ktorých sú reformy životne nevyhnutné – do zdravotníctva, školstva, na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Teraz prejavuje záujem aj o hospodárske ministerstvo. Tak ako pred voľbami aj po voľbách dal ďalší verejný prísľub, že svoje majetkové pomery upraví tak, že po svojom vstupe do parlamentu nebude spolumajiteľom TV Markíza: „Uvedomujem si, že nemôžem sedieť na dvoch stoličkách,“ vyhlásil Pavol Rusko, čím uznal, že najčastejšia pripomienka týkajúcu sa jeho osoby ako predsedu liberálnej politickej strany, bola oprávnená.
