Zdôvodnenie tohto návrhu bolo prosté: SMK predstavuje vo vláde riziko a trojkoalícia umožní SDĽ, aby mohla vo vláde účinnejšie presadzovať svoje priority. Ficov návrh vtedy vyvolal silnú reakciu.
Názor, že nie je správne vylučovať z koalície stranu, ktorá bola spoľahlivým spojencom v zápase s mečiarizmom, že nie je ani politicky prezieravé zbavovať sa partnera, s ktorým možno dosiahnuť v parlamente ústavnú väčšinu, získal takú spoločenskú podporu, že ho museli rešpektovať aj politici.
Po štyroch rokoch si politici opäť môžu vybrať z dvoch možností – buď zostavia vládu z piatich strán, ktorá bude mať silnú ústavnú väčšinu, alebo vznikne vláda s podporou 78 poslancov. Tentoraz sa misky politických váh naklonili v prospech druhej možnosti.
Robert Fico sa celé tri roky profiloval nielen ako oponent vládneho tábora, ale ako jeho zásadná politická alternatíva. Aj v poslednom predvolebnom rozhovore, ktorý bol zverejnený už v čase moratória, zdôrazňoval, že „pravica totálne zlyhala a nemá právo na reparát“ a že ani on osobne nemá právo sadnúť si do vlády s ľuďmi, ktorí „spáchali ekonomickú vlastizradu a vypredali tento štát“.
Predseda Fico pred voľbami takisto vyhlasoval, že Smer sa bude vo vláde správať úplne inak ako SDĽ a SOP, a že má „pripravené mechanizmy, ako pritlačiť aj na tie najpravicovejšie strany“.
Po troch rokoch pôsobenia Roberta Fica v slovenskej politike je zrejmé, že žiadne celospoločenské hnutie, aby sa Smer stal súčasťou budúcej vládnej koalície, nevznikne. Nevznikne preto, lebo práve koalícia bez Smeru umožní, aby sa vytvorila vláda s jasným smerovaním.
