Predsedovia štyroch pravicových strán sa držia spolu už aj pri televíznych debatách. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL

V prvej povolebnej debate sa Daniel Krajcer v sobotu večer predstaviteľov nových parlamentných strán spýtal, či hlasovanie voličov, ktoré ich dostalo do Národnej rady, vypovedá aj o nejakom zlome, o inom stave krajiny či aspoň jej novej podobe. Opýtaní mu odpovedali ako politici. Buď pochválili voličov za ich správanie, alebo odviedli reč inam.

Otázka, čo oznámil o krajine celkový výsledok víkendového hlasovania, však má svoje opodstatnenie, lebo význam volieb sa nevyčerpáva iba tým, že rozdeľujú mandáty stranám. Sú totiž aj dôležitým prostriedkom sebapoznávania spoločnosti.

Koniec desaťročia

Pred desiatimi rokmi, v júni 1992, občania Slovenskej republiky hlasovali tak, že sa vytvoril blok z dvoch politických subjektov, ktorý celú jednu dekádu podstatným spôsobom ovplyvňoval verejný život v republike.

Práve preto, že HZDS a SNS vtedy dostali hlasy 1 393 152 občanov, česko-slovenská federácia zanikla a vznikla vláda, ktorá zaostávala za štandardmi, zvyčajnými aj v postkomunistickej strednej Európe.

Hoci v predčasným voľbách v roku 1994 získal tento blok podporu 1 160 847 občanov, teda menšiu ako v júni 1992, s pomocou Ľuptákovho ZRS mohol vládnuť ďalej. Napriek všetkému, čo správa vecí verejných pod vedením pánov Mečiara a Slotu občanom i republike priniesla, vo voľbách 1998 ich podporilo 1 211 942 voličov. Aj keď to bolo viac ako v roku 1994, spolok HZDS a SNS musel od moci odísť, lebo ich politickí súperi dokázali zmobilizovať oveľa väčšiu podporu pre seba.

Hrozbu, že ak by HZDS a SNS svoj volebný zisk z roku 1998 zopakovali aj v ďalších voľbách a vrátili by sa na staré pozície, čo by spoločnosť vrátilo do starého konfliktu o smerovaní krajiny, vnímalo zahraničie veľmi citlivo. Požiadavka, aby Slovensko ešte raz prešlo voľbami, ktoré potvrdia, že zvrat vo vývoji krajiny je nezvratný, sa stala podmienkou pre členstvo v NATO a EÚ.

Hlasovanie v septembri 2002 je významné tým, že definitívne sa ukončilo desaťročie, v ktorom boli strany ako HZDS a SNS relevantnou politickou silou – či už vládnou, alebo opozičnou. Spoločnosť sa po víkendovom hlasovaní konečne odpútala od konfliktu, od ktorého sa iné krajiny vzdialili hneď po revolúcii. Návrat komunistov do parlamentu na tom nič nemení, lebo ide o stranu, ktorá nemôže byť iná ako okrajová.

Už je to minulosť

V porovnaní s rokom 1992, keď HZDS kandidovalo prvý raz, z jeho voličského tábora odišlo 587 934 ľudí. Aj keď za tento subjekt hlasuje dosť ľudí na to, aby „vyhral“ voľby, jeho postavenie sa oslabilo do takej miery, že sa z centra politického diania presunul na jeho okraj.

Po návšteve predsedu HZDS v Spojených štátoch, kde na vlastné uši počul, že ak bude on, či jeho hnutie vo vláde, tak krajina nedostane pozvánku do NATO, zazneli výzvy, aby pre dobro republiky odišiel z verejného života. Vďaka tomu, že ich pán predseda neposlúchol, mohli tohtoročné voľby ukázať, že je úplne jedno, či Vladimír Mečiar z politiky odíde, alebo v nej zostane. Jeho vplyv na dianie v nej bude v oboch prípadoch rovnaký.

Bruce Jackson, predseda Výboru Spojených štátov pre NATO, tento fakt nielen zaznamenal, ale aj privítal: „Vladimír Mečiar je konečne minulosťou. Nacionalistická, reakcionárska politika z 19. storočia, to všetko je dnes v Bratislave minulosťou.“

Ficova dilema

Pred štyrmi rokmi dalo SNS svoj hlas 304 839 voličov. Teraz obe národné strany – Malíkovej i Slotovu – podporilo 189 957 občanov. Tento počet by ju spoľahlivo dostal do parlamentu, keby nie okolnosť, že pani Malíková spoločnú kandidatúru prekazila.

Skutočnosť, že predsedníčka politického subjektu osobne vyradila svoju vlastnú stranu z parlamentu kvôli osobným animozitám, nemožno považovať za náhodnú. Bez takej osobnej dispozície, akou je vylučovanie všetkých, ktorých nepovažuje za svojich, by sa totiž nemohla dostať na čelo SNS.

Paradoxné je, že na hrubé politické chyby Vladimíra Mečiara, ktorý vylúčil Ivana Gašparoviča, a Anny Malíkovej, ktorá vylúčila Slotu, doplatili nielen HZDS a SNS, ale v konečnom dôsledku aj Robert Fico a jeho Smer. Keby bolo HZDS o niečo silnejšie, keby sa dostala do parlamentu SNS, vláda bez Smeru by jednoducho nemohla vzniknúť. Voľby však rozhodli o tom, že taká vláda vzniknúť môže. A to je niečo, čo nie je len potvrdením zvratu spred štyroch rokov, ale aj výrazným posunom vpred.

V súvislosti s Robertom Ficom totiž prichádzali do úvahy dve možnosti – jedna zlá, druhá horšia. Zlou možnosťou bolo, že väčšina z toho, čo predseda Smeru hovoril na verejnosti, mala jediný účel maximalizovať volebný zisk Smeru. A že so vstupom do vlády by jeho politika bola celkom iná, ako rétorika, ktorá mu predchádzala. Horšou možnosťou bolo, že to, čo Fico hovorí, myslí naozaj vážne. V tom prípade by ho totiž spôsob jeho myslenia pre produktívnu účasť vo vláde diskvalifikoval.

Volebný úspech SDKÚ umožnil, že krajina nie je odkázaná na to, aby zisťovala, ktorá z dvoch Ficových možností bola reálna – či zlá, alebo horšia.

Výhra v „lotérii“

Sociológovia sa na začiatku septembra zmieňovali, že im voľby pripomínajú lotériu – tak veľa bolo váhajúcich a nerozhodnutých voličov. Prieskumy verejnej mienky vtedy hlásili, že SDKÚ podporuje približne 8 percent respondentov. Zo skutočnosti, že SDKÚ odovzdal hlas takmer dvojnásobný počet voličov, vyplýva, že hlavnú výhru vo volebnej „lotérii“ si odniesla práve táto vládna strana. Aj keď nie sú všetky dôvody tohto voličského rozhodnutia známe, známe sú jeho následky.

Voliči Slovenska urobili nielen to, čo sa od nich očakávalo, ale dokonali aj niečo navyše. Ich voličské správanie krajinu tak posunulo, že ju môžu riadiť koalícia a vláda, ktorá si je hodnotovo a programovo blízka. A taká vláda nie je v postkomunistickej strednej Európe ešte celkom zvyčajná. Jej politici teda majú voličom čo vracať.