sú naďalej najzaujímavejším mužstvom súťaže. V bilancii domácich zápasov sú na predposlednom, deviatom mieste (jedna výhra, štyri remízy a bez prehry), kým vonku napriek prehre v Petržalke sú stále najúspešnejším tímom (tri víťazstvá, po jednej remíze a prehre). V nedeľu boli adeptom na prvé miesto v tabuľke. Na super rozbehnutú Petržalku s opätovným prvým strelcom Maixnerom podľa očitých pozorovateľov mali, mohli bodovať, ale zlomové momenty nevyužili. Kým tigrom naplno zaberá trojica J. Kozák ml., M. Sovič a Obšitník, má ich v lige každý plné zuby.

Najnižší počet gólov, priveľa statiky na ihrisku, stúpajúci počet zranených, najmä opôr prináša síce vyrovnané súboje, ale kvality je v nich opäť málo. Trefne to vystihol skúsený odborník Milan Lešický, keď povedal, že kvalitní hráči v jednotlivých mužstvách, ktorí sú v menšine, nestačia za sebou výkonnostne ťahať slabých, ktorých je v tímoch viac. Výsledkom je priemerná až podpriemerná hra. A pri slovenskej mentalite sa skôr stáva, že slabší sa neťahajú za lepšími, ale lepší sa prispôsobia slabým a už sme zase tam, kde nechceme byť.

Ďalšou slabinou hráčov je, že ako tím nedokážu využiť ani číselnú prevahu, lebo sa začne jeden na druhého spoliehať, kto vezme na seba zodpovednosť za pokus o zvrat. „Po vylúčení Jurča sme sa máličko zľakli,“ komentoval situáciu Slovana v Ružomberku tréner Dušan Radolský. Ďalej – na hrote nemáme hráčov, s výnimkou Vitteka a ak má deň aj Brešku (najmä ak hrá proti Žiline), ktorí by dokázali urobiť vietor pred bránou. Ani medzi konštruktívnymi hráčmi nie je nový Moravčík, ktorý by si hral svoje, nezaťažený taktickými úlohami, pričom by z jeho hry ťažilo celé mužstvo. Dnes je podobný typ Janočko, ale iba v rakúskej lige v Austrii, kde za neho hráči okolo robia „špinavú“, defenzívnu prácu a on tvorí, mazne sa a žongluje. Má periférne videnie, obísť v súboji jeden proti jednému protihráča je pre neho malina, mužstvo má z neho osoh, takže už teraz si v Austrii mädlia ruky, že podpísali kontrakt na päť rokov. Janočko napríklad v reprezentácii takú voľnosť dostať nemôže, lebo ťažko by sme našli niekoho, kto by za neho odrobil na trávniku nezáživný podiel z defenzívy. Takto by sa dali rozobrať aj ďalšie momenty a jednotlivci z reprezentácie, či doma, alebo v zahraničí. Slovensko nemá napríklad takú hviezdu ako Bosna a Hercegovina Salihamidžiča, Slovinsko Zahoviča (hoci problémového), Ukrajina Ševčenka a podobne.

Nie náhodou je liga vyrovnaná, prejav upracovaný, ťažkopádny. Nehrá sa na jeden dotyk, s nasadením na dno síl. Nemáme to vo zvyku. Lopta sa najprv spracuje, posunie sa ďalšiemu spoluhráčovi, odovzdajúci zastane a čaká, čo ten s ňou urobí. A tak to ide ďalej. Medzihra, nabiehanie si na prihrávku, využívanie voľného priestoru je často akoby španielska dedina, až trénerský krik z lavičiek preberie občas hráčov z letargie.

Darmo je. Z nášho futbalu niekedy priam kričí – chýba radosť z hry.