Kto nečítal predchádzajúcu Sabatovu knihu O hroboch a hrdinoch, mal by si najskôr prečítať tú, a tí, ktorí ju už čítali, mali by sa k nej vrátiť. Postavy, ktoré sa objavujú v Abaddónovi, totiž už žijú v knihe predchádzajúcej - Bruno, Martin, Fernando Omos Vidal, Alejandra, slepci a nakoniec aj spisovateľ, ktorý v Abaddónovi vystupuje ako postava S. alebo priamo Sabato.
V predchádzajúcej knihe čítame o Martinovej a Brunovej nešťastnej láske. Martin je zaľúbený do Alejandry, tajomnej a záhadnej mladej ženy, o ktorej my aj Martin vieme len toľko, koľko je ona ochotná ukázať - ako mesiac, ktorý nám odkrýva vždy len časť svojej tváre. Alejandrine premeny sú príliš prudké a mätúce a môže ich naozaj vydržať len milujúca bytosť. Bruno sa stáva Martinovým priateľom, zbližuje ich vzájomná náklonnosť k Alejandre, ale aj podobná nešťastná vášeň. V Brunovom prípade k Alejandrinej matke Georgine.
Obe tieto ženy sú totiž ovládané, skoro ako médiá, tým istým mužom - démonickým Fernandom Vidalom Olmosom. Fernando Vidal sa zase cíti ovládaný a prenasledovaný sektou slepcov. Tou sa vlastne cíti prenasledovaný aj samotný Sabato, pretože po vydaní knihy O hroboch a hrdinoch a špeciálne jej strednej časti - monológu Fernanda Vidala Rozprava o slepcoch - sa stal terčom záujmu a pozornosti sekty slepcov ako predstaviteľky zlých, temných síl.
Slepci, oči, oslepenie, videnie, oči dokorán otvorené, prázdne, vypichnuté, vytekajúce, nočné, ale aj denné mory - ľudia, ktorí prichádzajú za Sabatom po vydaní jeho Rozpravy o slepcoch a on ich podozrieva, že patria k sekte a sú mu na stope. A tak je stále na úteku, v strachu pred oslepením alebo zatemnením mysle.
Keď Sabato niekde zbadá alebo začuje čokoľvek týkajúce sa slepcov, očí, hadov, temných miest, okamžite to zapadá do jeho veľkej čiernej paranoidnej mapy sveta, labyrintu, v ktorom sme stále sledovaní (slepcami!) a sme všetci len bábkami účinkujúcimi v ich zlovestnej hre.
Podľa Sabata toto nie je svet Boží, ale Satanov, totiž Boh na začiatku v súboji s Kniežaťom temnôt nevyhral, ale prehral. A tak svetu nevládne Boh, ale Satan, Abaddón, Knieža temnôt, Hýbateľ vecí a s ním neodmysliteľne tma, slepci, ľavá ruka. Je to len náš omyl, že ho považujeme za Boha a jeho zákony uctievame ako Božie. „A teodicije, které pak vymýšlejí zoufalí teologové, jsou jen akrobacie, jimiž se má dokázat nemožné. Jisté, nepochybné je, že zemi ovláda Zlo. Ne všichni lidé se samozřejmě nechají oklamat, vždy někdo vytuší, jak se věci mají.“ Svetu nevládne Boh, ale jeho opozícia.
A najvtipnejšie je, že ľudia, ktorí túto a podobné teórie hlásajú, sú vždy na pohľad smiešni a neurotickí, proste na posmech, a tak si z nich len strieľame a vysmievame sa z nich namiesto toho, aby sme ich vypočuli. „Jen se směj. To jsou Satanovy čertovinky. Dát pravdě zaznít z úst směšné postavičky je skvělý způsob, jak ji zesměšnit, a tím také zbavit účinnosti.“
Na jednej strane zlo, nenávisť, slepota a manipulácia, na druhej tušenie lásky, zápas o svetlo, videnie, pravá cesta, prekuknutie, vyjasnenie. To je lúč, ktorý preniká celým temným dielom Ernesta Sabata. „Od té doby se stále pokouším rozluštit vzor vznikající při tkaní na rubu, a ačkoli se mi občas zdá, že jsem jej už zahlédl, držím se zpátky a vyčkávám.“
