FOTO – ARCHÍV

Pred dvesto rokmi, 24. septembra 1802, zomrel ruský filozof a spisovateľ Alexander Nikolajevič Radiščev. Obrátil do seba obrovský pohár vodky, a spáchal samovraždu. Nezabil sa, ako sa to v tých časoch robilo, sklamaný z nešťastnej lásky. Len stratil silu dívať sa na príšernú skutočnosť, ktorú nevedel zmeniť.

Radiščev bol najzanietenejší ruský osvietenec. Keď mal sedemnásť rokov, spolu s desiatimi ďalšími šľachtickými chlapcami ho na príkaz Kataríny II. poslali študovať do Lipska. Mali tam nasať všetko, čo vtedy západná filozofia a veda vedeli poskytnúť. Mladá cárovná určite vtedy mala tie najšľachetnejšie úmysly, sama sa považovala za filozofku, usilovne si písala s francúzskymi filozofmi a v Rusku chcela šíriť osvetu.

Jedenástich mladých Rusov v Nemecku fascinovali najmä Helvetiove knihy, Radiščev sa s veľkou vervou venoval prírodným vedám, Leibnizovi, Helvetiovi, Mablymu a Rousseauovi. „Učil som sa myslieť,“ hovoril.

„Radiščev je zrkadlom celej francúzskej filozofie svojej doby: Voltairovho skepticizmu, Rousseauovej filantropie, politického cynizmu Diderotovho a Raynaldhovho – to všetko sa zobrazilo v nepeknej a skazenej podobe, tak ako sa všetky predmety v krivom zrkadle odrážajú ako krivé. Je to skutočný predstaviteľ poloosvietenstva,“ napísal Puškin, hoci neskôr si Radiščeva naopak veľmi vážil. Vtedy nemilosrdne odbavil s Radiščevom aj celú francúzsku filozofiu, a vystavil tým skôr doklad vlastnej nevedomosti. Na druhej strane, tvrdí sa tiež, že Puškin chcel v skutočnosti len oklamať cenzúru, a na Radiščeva, naopak, upozorniť. Prejsť cez rozum cárskej cenzúre nebolo o nič menej komplikované ako za reálneho socializmu.

V učebniciach ruskej literatúry sa Radiščev spomína jedným – dvoma riadkami úplne na začiatku, pred všetkými slávnymi menami. Uvádza sa len jedno jeho dielo, Cesta z Petrohradu do Moskvy, obraz hrozných pomerov, v neľútostnom zrkadle nedôstojnej existencie ruských nevoľníkov.

Rukopis vyšiel s pomocou Radiščevových priateľov v náklade 650 kusov. Čo znamenalo publikovať vtedy v Rusku takýto text, bolo jasné od začiatku: Len čo sa 650 kusov Cesty objavilo v moskovskom kníhkupectve, tá istá Katarína II., ktorá kedysi vyslala Radiščeva spolu s ostatnými na štúdiá do Lipska, nariadila náklad zhabať a spáliť. Radiščeva odsúdili na smrť. Neskôr mu cárovná udelila milosť a poslali ho na Sibír, do vyhnanstva v Ilimsku. Cesta z Petrohradu do Moskvy je jedným z najslávnejších výkrikov proti absolutistickému ruskému režimu.

V Ilimsku, desať rokov pred smrťou, začal spisovať svoje filozofické dielo, ale na to, aby ho dokončil, mu tých desať rokov nestačilo. Z jeho filozofickej práce zostalo niekoľko spisov, napríklad traktát O človeku, jeho smrteľnosti a nesmrteľnosti. „Duchovní boli vždy vynálezcami okovov, ktorými v rôznych dobách zaťažili ľudský rozum… oni mu poobstrihávali krídla, aby sa nemohol povzniesť k vznešenosti a slobode,“ napísal Radiščev.

Na údiv mnohých ho pritom nikdy neopustila viera v Boha ani nesmrteľnosť. Napísali o ňom, že bol „poctivý mystik“. Svoje deti nechal, nech si samy vyberú, čo im bude pripadať dôveryhodnejšie. V jeho svete má ústredný význam cit. Nemohol by napísať Cestu z Petrohradu do Moskvy bez silného motívu spolupatričnosti k dedinčanom – predovšetkým chcel zmobilizovať súcit šľachty. To bola jeho verzia ideálu individuálnej slobody.

Tento súcitiaci človek bol v teórii egoista: „Keď ponúkam hosťa, alebo kŕmim operené vtáča, alebo dávam žrať psovi, ktorý mi líže ruku, vari to robím pre nich? Nachádzam v tom vlastnú zábavu alebo prospech.“

Keď na trón nastúpil Pavol I., dovolil Radiščevovi, aby sa vrátil zo Sibíri a usadil sa, pod prísnym policajným dozorom, v Nemcove. Definitívne ho prepustil až Alexander I., roku 1801. Bol zlomený smrťou manželky, ktorá zomrela na chorobu, ktorú dostala práve od neho.

V tom istom roku ho vymenovali do Komisie pre zostavovanie zákonov. Radiščev zahrnul do svojich návrhov zrušenie nevoľníctva, stavovských privilégií a zrušenie telesných trestov. Predseda komisie mu oznámil, že ak sa nezmieri s tým, že tieto veci sa nedajú zmeniť, čaká ho „nová Sibír“. Starnúci Radiščev sa tým nezmieril, a vzal si život.

Zajtra – autonómia pre Katalánsko