Teodor Münz (vľavo) s Markom Hubom. Každý z desiatich listov uvádza fotografia Hubovej plastiky. Teodor Münz vydal okrem iných kníh Filozofiu slovenského osvietenstva, Humanistickú iniciatívu Feuerbachovej filozofie a monografiu B. B. Spinozu. FOTO - JÁN LÖRINZ
Slovenský filozof Teodor Münz napísal desať listov svetovým filozofom, ktoré v lete vyšli knižneList je tradičný žáner - vo filozofii nič nové, ako píše autor na obálke knihy. TEODOR MÜNZ sa obracia na filozofov s otázkami, ktoré sú naliehavé, osobné, a práve preto univerzálne. Miestami ich berie za slovo a ukazuje, čo ich slová preložené do praxe znamenali: „V listoch možno povedať to, čo sa do štúdie nehodí.“
Čo rozhodlo, ktorým filozofom napíšete list?
„Pôvodne, ešte za totality som uvažoval len o liste Feuerbachovi, môjmu obľúbenému filozofovi. Hnevali ma nezmysly, ktoré o ňom popísal Engels a ktoré sa predkladali ako Písmo sväté, ako napokon všetko, čo napísali „klasici“ marxizmu-leninizmu. Prirodzene, kritizovať Engelsa nebolo možné, a tak som list Feuerbachovi napísal len v duchu. Až asi pred dvomi rokmi mi napadlo, že už by som si mohol svoju starú túžbu splniť.“
To bol list Feuerbachovi. Ako ste si vybrali ostatných?
„Feuerbach a Engels už nie sú zaujímaví, a tak som pridal ďalšie listy. Písal som veľkým osobnostiam. Vážil som si ich, ale ma aj dráždili. Napríklad, Platónova náuka o ideách alebo Teilhard de Chardin. Jeho rozprávkovo optimistický pohľad na svet vyvolával vo mne mnoho otázok. Nietzscheho som sa medziiným pýtal, čo by schvaľoval z ideológie nacizmu, ktorý s ním koketoval. Na Popperovi ma znepokojoval jeho skeptický postoj k vedeckej pravde, o ktorej takmer zakázal hovoriť. Každý z adresátov mojich Listov ma čímsi provokoval.“
Sú aj filozofi, ktorým by ste v podstate nemali čo povedať?
„Po rokoch práce v dejinách filozofie má človek mnohým autorom čo povedať, nemuselo by to však byť čitateľsky zaujímavé.“
Ktorí to sú?
„Takými sú pre mňa napríklad Bacon, Locke, Montesqieu a iní. Sú aj takí, čo ma vôbec neoslovili.“
Ktorí z našich súčasníkov sú vaši filozofickí obľúbenci a prečo?
„Obľúbených súčasníkov nemám, pasujem sa však s autormi, do ktorých chcem vniknúť, pričom s nimi aj nesúhlasím. Taký je napríklad Heidegger, prednedávnom jeho žiak Sartre.“
Bez ktorého filozofa by ste nemohli žiť?
„Nemôžem menovať filozofa, bez ktorého by som nemohol žiť. Obdobie mojej úplnej závislosti od niekoho je už preč.“
V liste Voltairovi píšete o tom, ako obrovské morské vlny, vyvolané zemetrasením, zničili roku 1755 Lisabon a zmietli tisíce ľudí do mora. Potopa aj dnes je pre ľudí symbolom trestu. Zaslúžime si trest?
„Príroda netrestá a od Boha by bol takýto trest príliš krutý. Žijeme v prírode, ktorá neberie na nás žiadne ohľady a občas jej prídeme do rany. Podnecujeme to aj sami, najmä dnes, v environmentálnej kríze, keď príroda nechce uznať naše provokácie. Vtedy môžeme hovoriť o treste, ktorý sa dá odčiniť určitým pokáním, čiže uskromnením sa.“
Píšete, že na Slovensku samostatná filozofická myšlienka za celé dejiny takmer - až na výnimky - nevznikla. Čo boli tie výnimky?
„Pokiaľ naši filozofi neparafrázovali myšlienky autorít, eklekticky spájali názory viacerých mysliteľov. Tak vznikali často veľmi svojrázne syntézy. Napríklad v osvietenstve spojením Kanta s Leibnizovou monadológiou. Kedysi našim autorom na originalite vôbec nezáležalo a cudzie názory hlásali ako svoje. Neskôr tento zvyk ustupoval a autor sa snažil aj o svoje slovo, kritický postoj. Dnes sa to zlepšuje a máme autorov, najmä medzi strednou generáciou, ktorí sa usilujú stáť na vlastných nohách, čo sa im aj darí. Dozaista pochopíte, že nebudem nikoho menovať.“
Historici filozofie, hovoríte tvrdo o sebe a svojich kolegoch, dovážajú filozofov. Dnes už nikoho nedovážate. O čom filozofujete?
„Áno, doviezol som Feuerbacha a splatil som tak daň našej tradícii. Dnes, síce dosť neskoro, ale predsa sa len spamätávam. Pokúšam sa o akúsi syntézu toho, čo som kedysi napísal ako svoje názory. Filozofujem o skutočnosti, o človeku ako o tvorovi, čo ju stratil, no pokúša sa ju znovu nájsť. Nechcem odísť zo scény ako jeden z tých, čo nemysleli vlastnou hlavou, a teda neboli. Lebo Descartovo Myslím, teda som, platí, len ak myslím aspoň čiastočne po svojom.“
MARTA FRIŠOVÁ
