Po voľbách bolo na terase denníka SME posedenie, na ktorom bol aj Eugen Jurzyca. Najčastejšie počúval otázku, aký bude dosah volieb na ekonomiku. FOTO SME – TINA ČORNÁ

Majú v prípade pravicovej vlády reformy už vyhrané?

„Podľa skúseností zo sveta je možné, že pravicová vláda rovná sa reformy a ľavicová rovná sa zabrzdenie reforiem. V našom prípade, aj keby sa voľby skončili tak, že by sa do vlády dostali len strany, ktoré deklarovali silný sklon k reformám, tak neviem či už je vyhrané. Skôr si myslím, že aj tak sa bude musieť vytvárať politický tlak z iných sfér - bude musieť tlačiť verejnosť aj médiá. Záruku teda nevidím pri žiadnej konštelácii, ale teraz je na to veľká šanca. Ak by sa vytvorila vláda z proreformných strán, tak by vlastne verejnosť získala jednoznačný sľub a ak by sa reformy nerobili, tak by po roku-dvoch bolo úplne jasné, že došlo k zlyhaniu vlády. Ale ak by sa do vlády dostala čo len jediná protireformná strana, už by mala možnosť vyhovoriť sa.“

Reformy by teda mali byť politicky oveľa priechodnejšie, ako boli pre minulú vládu?

„Tempo reforiem nie je dané na sto percent vôľou vlády. Úlohu zohráva aj vôľa rôznych záujmových skupín, vrátane verejnosti. A ak verejnosť razantne odmietne niektoré prvky reforiem, tak bude mať vláda problémy sa s tým pasovať. Mám na mysli napríklad odmietnutie plateného vysokého školstva, vstupu súkromných prvkov do dôchodkového systému, alebo odmietnutie niektorých trhových prvkov do zdravotníctva. Ak verejnosť veľmi bude tlačiť, tak sa môže stať, že nepomôže žiadna vláda.“

Kedy a aké reformy máme teda čakať?

„Po voľbách už štandardne prichádza nejaký balíček. Tento asi nebude nejaký extra veľký. Očakávam, že verejné financie sa začnú technicky dávať do poriadku, ale to len opatreniami, ktoré nevedú k štrukturálnym reformám. Napríklad zvýšením regulovaných cien a ďalšími krokmi, ktoré nie sú vôbec technicky náročné a politicky len mierne. To bude začiatok. Potom ale zrejme bude nasledovať dôchodková reforma, pretože je v pokročilom štádiu spracovania, a zároveň tu bola urobená dosť dobrá politická predpríprava a veľa ľudí už tomu rozumie. Očakávam, že súčasne s tým by sa mali spraviť opatrenia na zníženie nezamestnanosti, pretože tým by sa dalo politicky získať veľmi veľa. Samozrejme, treba dávať veľký pozor nato, aby sme neskĺzli k tradičným európskym projektom, ktoré bojujú s nezamestnanosťou, teda že by sa napríklad vláda pokúšala vytvárať pracovné miesta. Sú to opatrenia, ktoré vedú k vyššej nezamestnanosti, nie k nižšej. Opatrenia musia byť štandardné - zníženie odvodového zaťaženia podnikateľov a súčasne by mala fungovať koordinácia s obcami. Pokiaľ by sa podarilo obce zatiahnuť do vyplácania rôznych dávok, tak by sa získalo veľmi veľa, pretože obec vie, kto je nezamestnaný a kto je odkázaný na sociálnu podporu. Nejde o to, aby sme znižovali podporu, ale o to, aby ju nedostávali tí, ktorí ju nemajú dostať. Zrejme popri tom bude bežať reforma zdravotníctva, ale tá bude veľmi zložitá a myslím si, že bude trvať najdlhšie.“

Nemyslíte, že výsledok volieb svedčí o odhodlaní voličov vydržať reformy?

„Mám pocit, že u nás je rozloženie záujmov a politických síl protireformné. Treba si uvedomiť, že platíme nielen dane, ale aj do rôznych fondov, z ktorých potom spoločnosť získava napríklad podporu v nezamestnanosti, sociálne dávky, školstvo a zdravotníctvo zadarmo. A tých, čo získavajú viac než dávajú, je na Slovensku väčšina. Teraz treba ten pomer zmeniť. Musíme zabezpečiť, aby čistých príjemcov bolo menej, a to je politicky veľmi náročné.“

Kto sú čistí príjemcovia?

„Dôchodcovia, študenti, pacienti, nezamestnaní, veľké podniky, ktoré majú výnimky, bohatí ľudia, ktorí sú v daňových rajoch, živnostníci, ktorí majú možnosť neodvádzať nič, štátni úradníci, ktorí platia dávky približne z minimálnej mzdy. To sú ľudia, ktorí dostávajú viac, než dávajú. Predstavujú veľkú politickú silu, ktorá nie celkom vedome bude tlačiť proti reformám.“

Je možné, že ľudia volili reformy bez toho, aby vedeli, čo presne znamenajú?

„Detailne nikto nevie, čo bude ktorá reforma znamenať. Neviem, či výsledky volieb znamenajú, že to voliči vedia. Azda čiastočne, o čom svedčí, že SDKÚ získala viac hlasov, ako sa očakávalo. Ten náš volič síce kritizuje vládu celé štyri roky veľmi tvrdo, ale nakoniec sa rozhodne podľa toho, čo si naozaj myslí. Voliči ocenili to, že Slovensko sa dostalo do integračných procesov. Ostatné proreformné strany nezískali nejaké mimoriadne úspechy, ktoré by boli nečakané. Skôr si teda myslím, že volič ocenil smerovanie na Západ, do civilizovaného sveta, preč od sveta darebákov, ale nie som si istý, že by volil jednoznačne reformy. Ale dôležité je, že prepadli tie strany, ktoré mali na plagátoch, že ľudia nemajú chlieb. Svedčí to o tom, že celé štyri roky sa ľudia sťažovali, ale v zásade pochopili, že takto to na Slovensku nevyzerá.“

Druhým predvolebným sľubom pravdepodobných víťazných strán bol vstup do Európskej únie. Ako by mal vyzerať?

„Po prvé, bude treba pritlačiť štátnu správu, aby v prípade, že harmonizuje náš právny systém, uvádzala nie len to, že je v súlade s právom Európskej únie, ale konkrétne normu a ustanovenie tej normy. Naše skúsenosti z Ineka hovoria, že to, načo sa odvoláva štátna správa, často nebýva pravda. Je dôležité, aby sme vedeli, kam nás to vlastne tá štátna správa ťahá, aby sme vedeli, čo si môžeme prečítať a kde to nájdeme. Po druhé, my - Slovensko nemáme kapacity meniť Európsku úniu a ani veľmi rozoznávať, čo si z nej máme zobrať. Mali by sme sa teda s niekým spojiť a mali by to byť transformujúce sa krajiny, pretože tie majú podobné problémy ako my.“

Existuje odpor proti slepému preberaniu európskych zákonov, napríklad daňových, ktoré nemusia byť pre Slovensko vhodné. Tento problém dokonca vyvoláva otázku výhodnosti vstupu do únie.

„Vo všeobecnosti platí, že nech ktokoľvek pochybuje, nech sa na rok presťahuje do San Francisca a na rok do Ulanbátaru a nech porovná, či je lepšie sa spájať s bohatými alebo chudobnými. Takže v tomto smere nie je o čom pochybovať. Faktom je, že niektoré ustanovenia únie nám nevyhovujú, napríklad predpisy, ktoré sa týkajú práce, sociálnej ochrany, ochrany životného prostredia a podobne. Tu platí, že by sme mali skoordinovať úsilie s inými krajinami, ktoré sú na tom ekonomicky tak ako my. My politicky ani odborne nemáme nejakú silu, ale môžeme ju mať, pokiaľ by sme išli v nejakej skupine krajín. Aj dnes existujú príklady formálnych alebo neformálnych skupín krajín, ktoré fungujú v rámci Európskej únie.“