„Klásť odpor predpokladá viac ako obyčajnú nespokojnosť, i keď práve ona je pre odpor nevyhnutná; k jeho rozšíreniu však patrí vedomé rozhodnutie,“ tvrdí H. G. Adler v Slobode a bezmoci. Svet dospelých a svet dospievajúcich je zdanlivo diametrálne odlišný, rovnako ako dobrý les a zlý svet civilizácie. V lese panuje príroda a prirodzenosť, je magický a má vlastné pravidlá. Je nežný a ochraňuje.
V dennodennom svete panujú zväzujúce normy, ktoré nie sú vždy pochopiteľné a je potrebné sa ich učiť prijímať. Dennodenný svet dospelých je tiež zdanlivo krutý a zlý.
Nielen deti si nevedia poradiť so svetom veľkých. Rodičia sa rovnako musia nanovo učiť rozumieť deťom, keď sa stávajú dospelými. Učitelia si neovládateľne a ťažko zvykajú na náhlu ženskosť svojich študentiek, rodičia nedokážu nájsť vhodný spôsob, ako zrušiť bariéru uzavretosti a neschopnosť artikulovať nové telesnosti svojich detí, nevedia si poradiť s osamelosťou a fixujú sa na synov. Jedine dospelí duchovní majú všetko jasné - stanovené Bohom.
Dalo by sa povedať, že nosnou témou filmu Môj brat Tom je dospievanie. Ak pri dospievaní rezonuje paralelne viacero tém naraz, objavujú sa aj vo filme a ich dominantnosť sa strieda ako telesné šťavy hlavných hrdinov.
Film je najmä o telesnosti a telesnom priestore. Pohyb vo svete je zväčšovaním a zmenšovaním priestoru v okruhu nášho tela a s ním spojenou dôverou, spolupatričnosťou. Alebo aj s nedôverou a osamelosťou, v závislosti od skúseností, ako okolie s naším priestorom naloží.
Hlavní hrdinovia filmu, stredoškoláci Jessica a Tom, sú ako zranený ježko, ktorý stále križuje obraz a bráni sa ostňami. Unikajú do lesa - svojej skrýše - ktorý je odkazom na Shakespearov magický les zo Sna noci svätojánskej. Spája ich nielen mužsko-ženské, ale aj skúsenosť zneužitia dospelými. Sú nerozlučnými dvojičkami, zapojenými do seba ako elektródy; spriaznení dušou, telom, krvou. Vedia o sebe všetko, poznajú svoje sliny, slizy, rany, bolesti. Poznajú svoje tajomstvá a tušia aj tie nevypovedané.
Príčinnosť a následky sú v deji nezastaviteľné. Zlo naväzuje na seba ďalšie zlo a niekto musí tento kruhobeh preseknúť. Ešte väčším zlom.
Tragické sa vo filme stupňuje postupne, nenápadne, ale ohlušujúco. Pomaly sa vynárajú skryté tajomstvá a hrôzy, krehkosť detstva je rozdupaná bezcitnosťou. Tom a Jessica si musia hľadať obranné mechanizmy, rovnako tvrdé ako tie, voči ktorým sa bránia. Nepoznajú iné. Nikdy im nikto neponúkol lepší variant.
Film pôsobí nevyrovnane, jeho rytmus kolíše. Tento efekt ešte zosilňuje osobná digitálna kamera. Miestami pôsobí dokumentárne, miestami poeticky a symbolicky. Nevyrovnanosť je však podmienená aj snahou zakomponovať do filmu množstvo symbolického: prírodu a les, Poslednú večeru, Bibliu, sakrálne aj profánne.
Ťažko sa definuje duša, ešte k tomu duša nepokojná a prudko sa meniaca. Ešte ťažšie sa vyberá spôsob, ako tento proces zobraziť, a tak režisér skúša pre istotu spôsobov viac.
Napriek tomu je to veľmi silný emotívny film, ktorý uvoľňuje slová a obnažuje telá. Je to film, ktorý sa nebojí vyzliecť z kože.
Autor: JANA ŽILČAYOVÁ
