„S výsledkami summitu som veľmi spokojný,“ povedal vo švédskom Göteborgu premiér Dzurinda. Vrcholná schôdzka únie totiž potvrdila termín ukončenia rokovaní s najlepšími kandidátmi, i rok, keď sa stanú členmi. Aj jedno, aj druhé však bolo známe už na summite v Nice. Štátny tajomník Figeľ vidí posun v tom, že „vtedy EÚ vyjadrila nádej, teraz záväzok“. No nemecký kancelár Schröder aj teraz vyhlásil, že pokiaľ ide o stanovené termíny, zo strany členských krajín únie „nejde o záväzok, ale o cieľ“. Vraj sa iba uvidí, či ho bude možné splniť. K obom dátumom sa vyjadril aj švédsky premiér Goran Persson. Priznal, že sú podmienečné, ale dodal, že „v diplomatickej reči sa aj podmienečne formulované závery chápu postupom času ako konkrétne záväzky“. Rečou, ktorá nie je diplomatická, ale členské štáty „hovoria“ niečo iné, že rozšírenie nie je pre nich tým, čím je pre kandidujúce krajiny.
Cesta, ktorú prešli západné krajiny Európy od štyridsiatych rokov minulého storočia, je naozaj impozantná, lebo vďaka nej prekonali antagonizmy, ktoré sa zdali byť neprekonateľnými. Zásluhou politikov s víziou, akým bol napríklad Robert Schuman, postupovali od Spoločnosti pre uhlie a oceľ až k dnešnému spoločnému trhu a spoločnej mene.
I národy východnej Európy
V čase, keď už integrácia na Západe prinášala svoje plody, bol to práve Robert Schuman, kto politikom bez vízie pripomínal, že to, čo robia, robia nielen pre seba, ale aj pre iných: „Musíme vytvoriť spoločnú Európu nielen v záujme slobodných národov, ale aj preto, aby sme mohli do tohto spoločenstva prijať i národy východnej Európy. Keď sa oslobodia od útlaku, budú žiadať o prijatie a hľadať morálnu oporu… Našou povinnosťou bude, aby sme boli pripravení.“ Robert Schuman už vtedy totiž očakával, že sa železná opona zrúti ešte pred koncom 20. storočia a jeho predpoveď sa splnila. Po zániku Sovietskeho zväzu i po rozpade jeho bloku vtedajší európski lídri pochopili, že sa im naskytla výnimočná historická príležitosť prekonať rozdelenie Európy tak, ako prekonali rozdelenie jej západnej časti. A chápali, že to nerobia iba pre krajiny bývalého sovietskeho impéria, ale aj pre seba, lebo rozdvojený systém v Európe by ohrozoval aj ich integračné dielo.
Problém je v tom, že piate rozšírenie únie nemôže byť také, ako štyri rozšírenia pred ním. Prijatie ďalších trinástich či pätnástich krajín totiž predpokladá zásadnú zmenu integrovaného spoločenstva. K tomu, aby sa táto zmena udiala, ešte mnohé chýba, okrem iného aj spoločná vízia.
Federácia, ale aká?
Zjednocovanie západnej Európy dlhé desaťročia napredovalo najmä vďaka okolnosti, že francúzski a nemeckí štátnici postupovali v zhode a podľa spoločného plánu. Spoločný plán na prestavbu európskeho domu, aby sa mohol počet jeho podnájomníkov takmer zdvojnásobiť, dnešní nemeckí a francúzski politici ešte nevypracovali. Ich predstavy o zásadnej zmene sa totiž zásadne odlišujú.
Minister Joschka Fischer pred rokom skonštatoval, že inštitúcie EÚ, ktoré boli pôvodne vytvorené pre šesť členských štátov, iba s ťažkosťami vystačili pre 15 členov a že rozšírenie únie na 27 až 30 členov by už jednoducho nezvládli. Preto navrhol podstatnú inováciu únie: „Prechod od zväzku štátov k plnej parlamentarizácii v podobe Európskej federácie, ktorej sa už pred 50 rokmi domáhal Robert Schuman. A to neznamená nič iné než európsky parlament a európsku vládu, ktoré spravujú zákonodarnú a výkonnú moc v hraniciach federácie. Túto federáciu bude potrebné vytvoriť prostredníctvom ústavného zákona.“ Národné štáty zostanú zachované, ale stanú sa členmi federácie, ktorá bude mať svoje vlastné právomoci a zabezpečí to, čo je pri toľkých členoch nevyhnutné – politickú integráciu únie.
Francúzska odpoveď bola jednoznačná – žiadne Spojené štáty európske Paríž nemieni akceptovať, lebo najlepším riešením je „federácia národných štátov“. Základným východiskom tohto konceptu je téza, ktorej autorom bol už Charles de Gaulle: „Nemôže byť inej Európy, než je Európa národov.“ Podľa nej nemôže existovať taká európska výkonná moc, ktorá by získala legitimitu len od Európskeho parlamentu. Do debaty, ktorá v mnohom môže ovplyvniť budúcnosť únie, vstúpilo aj Slovensko. Treba povedať, že dosť nešťastným spôsobom.
Prezident Schuster v prejave pred Európskym parlamentom nadchol poslancov vetou, že vstup Slovenska do únie bude reálnym zavŕšením zvrchovanosti nášho štátu. Vyslovil sa za budovanie únie ako politického spoločenstva, čím podporil rovnako nemecké, ako aj francúzske hľadisko. Ale na tlačovej konferencii po vystúpení k tomu ešte dodal, že podľa jeho osobného názoru by malo ísť o „voľnejší zväzok, pokiaľ ide o vzťahy v rámci EÚ“. Pritom deň pred jeho bruselským vystúpením sa v Bratislave konalo reprezentatívne stretnutie Národného konventu k európskej integrácii Slovenska. Jeho účastníci sa zhodli, že z viacerých hľadísk si podporu Slovenska zaslúži federalistický model usporiadania zjednotenej Európy. Bolo to aj stanovisko predstaviteľov Ministerstva zahraničných vecí SR. Zahraničie, ak sa zaujímalo o hlas Slovenska, nemohlo prehliadnuť, že z krajiny zaznel dvojhlas. Po ňom je zrejmé, že štátna reprezentácia SR nemá – podobne ako únia – svoj názor na budúce usporiadanie ešte hotový.
Hoci sa Francúzi a Nemci ako lídri európskej integrácie v zásadnej vízii zatiaľ nezhodujú, zhodli sa pri viacerých spoločných „pragmatických“ postojoch aj voči kandidujúcim krajinám, a to i na göteborskom summite.
Po udalostiach z posledných mesiacov komisár Verheugen skonštatoval, že kandidujúce krajiny potrebujú jasný a presvedčivý signál: „Európska únia by mala urobiť ďalší krok a vyjadriť svoju pevnú vôľu, že uzavrie rokovania s najpokročilejšími kandidátmi do konca roku 2002.“ Aj švédska ministerka Lidhová presadzovala, aby krajiny únie stanovili konkrétne dátumy ako svoj pevný záväzok. Tento návrh narazil na tvrdý odpor Nemecka a Francúzska. Kompromisnú „podmienečnú formuláciu“, na ktorej sa členské štáty únie napokon zhodli, si uchádzači o členstvo interpretujú ako záväzok únie, a politici únie ju zas interpretujú iba ako formuláciu cieľa, ktorý sa prípadne môže – postupom času – zmeniť na záväzok…
Oficiálne vyhlásenie summitu, že „proces rozšírenia je nezvratný“, je síce dôležitým verbálnym prejavom únie, ale jej neverbálne vyjadrenia v posledných mesiacoch sú nemenej výrečné.
Víťazstvo národných egoizmov
V decembri 2000 na summite v Nice prijali predstavitelia európskej pätnástky dohodu, ktorú inak hodnotila už integrovaná časť Európy, a inak kandidujúce krajiny. Francúzsky politológ Jacques Rupnik v rozhovore s redaktorom Slobodnej Európy Milanom Ničom presne vystihol podstatu tejto odlišnosti: „Na výsledky summitu v Nice reagovali kandidáti veľmi pozitívne, hoci všetci na Západe z nich boli veľmi sklamaní. Hovorili, že to bol debakel spoločných záujmov a víťazstvo národných egoizmov. Stredoeurópania však tomu naopak tlieskali a hovorili o veľkom úspechu summitu v Nice, pretože umožnil rozširovanie EÚ. Myslím si, že v súčasnosti sa už takými povrchnými diplomatickými rečami ďalej nedostanete.“ Po niekoľkých mesiacoch sa ukázalo, že politológ Rupnik mal pravdu. Víťazstvo národných egoizmov, ktoré uchádzačom neprekážalo, kým umožňovalo rozšírenie, sa onedlho stalo jeho prekážkou. Prvým príkladom je výsledok ratifikačného referenda v Írsku.
Predtým, než túto krajinu prijalo za svojho člena vtedajšie Európske hospodárske spoločenstvo, išlo o mimoriadne zaostalú oblasť. Vtedajší mladí Íri pokladali svoju vlasť za zastrčenú časť Európy, v ktorej sa nedá žiť. Preto z nej mnohí odišli. Za 28 rokov sa situácia radikálne zmenila. Rozhodujúci impulz prišiel od zahraničného kapitálu, ktorý internacionalizoval ich hospodárstvo. Členstvo v únii a investície do vzdelania posunuli krajinu z periférie do centra, do ktorého sa dostala prudkým rastom ekonomiky i životnej úrovne. Odborníci sa zhodujú v tom, že bez členstva v únii by sa to Írsku nikdy nepodarilo. Je paradoxné, že práve občania tejto krajiny, ktorí zo svojho členstva profitovali viac, ako ktokoľvek iný, hlasovali proti dohode z Nice, ktorá umožňovala rozšírenie únie. Poľský prezident Aleksander Kwasniewski označil za smutnú správu, že práve Íri „dali sebecky prednosť svojim národným záujmom pred európskou integráciou“. A hoci politici únie teraz unisono vyhlasujú, že výsledok referenda nemá a nebude mať vplyv na ďalší proces integrácie, nie je to pravda.
Kým nebude zmluva s Nice ratifikovaná všetkými členskými štátmi, nebude existovať ani inštitucionálna možnosť pre ďalšie rozšírenie únie. Bez zmluvy totiž nie sú možné inštitucionálne reformy, bez reforiem nie je možné rozšírenie. Nie je to jediný príklad, že práve momentálne záujmy členských krajín EÚ, a nie pôvodné plány európskych vizionárov, majú rozhodujúci vplyv na to, čo sa deje v procese rozšírenia.
Záujmy proti princípu
Voľný pohyb pracovných síl je popri voľnom pohybe služieb, tovarov a kapitálu podstatnou súčasťou konceptu spoločného trhu, ktorý je základným pilierom európskej integrácie. Správa, že občania nových členských štátov – na nátlak Nemecka a Rakúska – budú istý počet rokov zbavení jedného zo základných práv občanov integrovanej Európy, lebo ani po prijatí do únie nedostanú možnosť zamestnať sa kdekoľvek na území členských krajín, vyvolala oprávnené rozhorčenie. Kandidujúce krajiny sú nútené, aby v záujme svojej integrácie akceptovali porušenie základného práv a slobody, ktorú im mala integrácia priniesť. Ide o zjavné porušenie princípu, a to, že toto porušovanie je zmiernené prechodným obdobím či liberálnejším prístupom niektorých krajín únie, nemení nič na podstate veci. Princíp totiž musel ustúpiť pred záujmami dvoch členských krajín.
Ministerka zahraničných vecí Rakúska sa prechodné obdobia pokúsila obhajovať tvrdením, že lehoty sú dôležité nielen pre členov EÚ, ale aj pre kandidujúce krajiny, aby vraj nedochádzalo k úniku kvalifikovaných síl za hranice. Bolo by to vcelku prijateľné vysvetlenie, nebyť okolnosti, že Nemecko tento „únik“ spoluorganizuje. Nemecký kancelár Schröder na začiatku roka oznámil, že jeho krajina prijme ročne až 200-tisíc odborníkov z krajín mimo únie. Zelené karty mali dostať najmä experti z oblasti informatiky a medicíny, ale aj početné remeselnícke profesie, pričom záujem je aj o kvalifikovaných robotníkov. Inými slovami, princíp slobodného pohybu pracovných síl v únii síce naďalej platí, ale do takej miery, do akej zodpovedá záujmom niektorých členských štátov únie. Minister zahraničných vecí SR sa snaží tento úkaz zmierňovať s tým, že „napokon to so zamestnávaním občanov nových členských krajín nebude také dramatické“, lebo niektoré krajiny únie už oznámili, že budú aj voči novým uplatňovať rovnaký režim ako voči ostatným. Dramatická je však skutočnosť, že politikmi sformulovaný národný záujem jednotlivých členských štátov sa dostal nad princíp, na ktorom je únia postavená.
Prvé pravidlo únie
Na nemecko-rakúske presadzovanie „národného záujmu“ reagovali aj ďalšie štáty únie snahou o presadenie svojich vlastných záujmov. EÚ dlhé roky posilňuje sociálnu a ekonomickú súdržnosť integrácie finančnou podporou tých regiónov, kde HDP na hlavu nepresahuje 75 percent priemeru únie. Peniaze rozdeľuje prostredníctvom štrukturálnych fondov. Prijatím dnešných kandidátov by celkový priemer klesol tak, že početné regióny Španielska, Grécka či Talianska stratia nárok na pomoc z fondov EÚ. Španielska vláda vystríhala, že ak nedostane ubezpečenie, že sa aj po rozšírení nájdu prostriedky na štrukturálnu pomoc pre jeho regióny, tak zablokuje prijatie spoločného stanoviska k pohybu pracovných síl. Nový taliansky minister pre záležitosti EÚ síce slovne podporil rozšírenie únie, ale pripomenul, že prijatie nových členov nesmie poškodiť slabo rozvinuté regióny na juhu Talianska. Inými slovami, obaja žiadajú, aby sa uplatnil systém, podľa ktorého by sa pomoc regiónom doterajších členských krajín riadila podľa iných kritérií, aké budú platiť pre nových. Proti tomu koncom mája vystúpil poľský premiér Buzek: „Prvým pravidlom, ktoré treba vziať do úvahy, je rovnaké zaobchádzanie s novými a starými, teda so všetkými členmi EÚ.“ Nebude ľahké presadiť, aby toto „prvé pravidlo“ únie rešpektovali všetci jej členovia.
V porovnaní so Španielskom či Talianskom, ktoré si bránia svoje nároky na zdroje zo štrukturálnych fondov, je Slovensko voči nim značne ľahostajné. Európska komisia nás na konci mája upozornila, že ak sa nezrealizuje reforma verejnej správy, bude to mať závažné dôsledky – SR nedostane finančné prostriedky zo štrukturálnych zdrojov, lebo tie únia prideľuje priamo voleným regionálnym samosprávam. Ak ich pri vstupe do únie Slovensko nebude mať, nedostane príspevky z fondov na to určených. Okrem Bratislavy a blízkeho okolia sú všetky ostatné regióny republiky dostatočne zaostávajúce, aby na ne mali nárok.
Nielen Slovensko, ale aj ostatné kandidujúce krajiny majú dôvod, aby výsledky göteborského summitu interpretovali vo svoj prospech. Ide totiž o politický prostriedok, ktorým presadzujú svoj návrat do euro-Európy.
Ak americký prezident Bush vo svojom varšavskom prejave povedal, že rozdelenie Európy na Východ a Západ už neplatí, ešte z toho nevyplýva, že sa toto rozdelenie prekonalo. Ak povedal, že slobodná Európa už nie je snom, lebo je to Európa, ktorá vzniká okolo nás, treba dodať, že zjednotenie starého kontinentu a prekonanie falošných hraníc, ktoré ho rozdeľovali, podstatne zvýšilo nároky nielen na potenciálnych nových členov novej únie, ale aj na dnešných členov dnešnej únie. Najmä od nich závisí, či rozšírenie únie naozaj bude a zostane nezvratné.
MARIÁN LEŠKO
