Výkonnosť slovenskej ekonomiky vzrástla v prvom štvrťroku tohto roku o tri percentá. Podľa štatistických údajov ide o najvýraznejší rast hrubého domáceho produktu (HDP) od tretieho štvrťroka 1998. Reakcie analytikov, ktoré zverejnené čísla komentovali, nešetrili optimizmom: „Rast ekonomiky už pociťujú na vlastnej koži aj bežní občania.“
Očividne najspokojnejší s týmto číslom však nie sú „bežní občania“, ale politické elity. Zo svojich tlačových konferencií odkázali voličom, že vo svetle makroekonomických ukazovateľov „nie je dôvod na skepsu a pesimizmus“ a že po „dvoch najťažších stabilizačných rokoch prichádza obdobie zvyšovania životnej úrovne“. Rast HDP je predsa taký nádejný, že ekonomike a všetkým už konečne musí byť lepšie!
Rast HDP sa stal zaklínadlom, na ktorom stojí a padá blahobyt každého človeka. Politici v pravidelných intervaloch vysvetľujú, aký je takýto rast dôležitý a čo všetko treba urobiť, aby bol ešte vyšší.
Kým rast výkonnosti ekonomiky uspokojuje politikov, ich voličov sa bytostne dotýkajú iné čísla. A tie už o údajnom raste ich blahobytu hovoria inou rečou.
V minulom roku rozhodoval o použití 44 halierov z každej vytvorenej koruny v ekonomike štát. Deň daňovej slobody, ktorý symbolizuje veľkosť toho, koľko peňazí odvedú daňovníci do štátneho sektora a ten namiesto nich rozhodne o ich použití, tak vlani pripadol na 9. júna. Podľa nového rozpočtu by tento rok mali daňovníci „oslavovať“ až 28. júna. Veľký skok je spôsobený výplatou dlhopisov Fondu národného majetku SR a stratou Slovenskej konsolidačnej, na ktorú štát previedol zlé úvery z bánk určených na privatizáciu.
Diskusie o daniach, daňovom zaťažení a spôsobe použitia vyzbieraných peňazí sú pre politikov nepríjemné. Každý z nich si dokáže uvedomiť, že štát na rozdiel od súkromného sektora hodnoty nevytvára. Napriek tomu však rozhoduje o tom, akým spôsobom budú použité. Ľuďom tak odoberajú významnú časť ich príjmov, o ktorej by inak rozhodovali sami. Je len prirodzené, že takýmto spôsobom výrazne ovplyvňujú podobu, akú ekonomika dostáva.
Výsledkom takéhoto konania je „ponuka“ služieb štátu, ktoré sú vydávané za bezplatné. Keďže po formálnej stránke sú poskytované za nulovú cenu, budia dojem, že na rozdiel od ostatných vzácnych statkov v ekonomike je ponuka niektorých (školstvo, zdravotníctvo) neobmedzená. Ako to v praxi s týmito „statkami“ vyzerá, pozná prakticky každý z vlastnej skúsenosti.
Rastúci vplyv štátu dáva - na rozdiel od pohľadu na zvyšujúci sa HDP - dôvod na skepsu a pesimizmus. Pokiaľ nedôjde k zmenám, ktoré sa skrývajú pod pojmom reforma (teda zmena systému), nožnice medzi daňovými zdrojmi a výdavkami štátu sa bude len rozširovať. Možné výsledky ponúka skúsenosť viacerých krajín - finančná kríza alebo ďalšie zvyšovanie daňového bremena.
Na poslov dobrých správ si treba dávať pozor. Rast investícií v ekonomike môže byť potešiteľnou správou, no realita nie je čierno-biela. „Ekonomický mikrosvet“, ako ho každý pozná zo svojej výplatnej pásky a zo skúseností s „bezplatnými službami“, už totiž hovorí úplne inou rečou.
MICHAL NALEVANKO
