Niekoľko mesiacov sa zdalo, že strach zo straty doterajších výhod bude pre niektoré členské krajiny dôležitejší ako myšlienka rozšírenia. Pár dní po írskom referende to vyzeralo tak, že rozšírenie sa spomalí, ba dokonca odloží. A niekoľko hodín všetko nasvedčovalo tomu, že násilné zrážky polície s demonštrantmi budú jedinou zaujímavou správou z Göteborgu. EÚ však prekročila svoj tieň: prijala cieľ, že do júna 2004 prijme najlepšie pripravené štáty.

Roky 2002 a 2004 už únia vyslovila. Na helsinskom summite hovorila o roku 2002 ako o termíne, keď musí byť SAMA pripravená na rozširovanie a rok 2004 spájala s NÁDEJOU, že sa kandidáti budú môcť zúčastniť na voľbách do Európskeho parlamentu. Slová z Göteborgu sú jasnejšie: do konca roku 2002 budú uzavreté vstupné rokovania s najpripravenejšími krajinami. Cieľom je, aby sa v júni 2004 mohli kandidátske krajiny už ako plnoprávni členovia zúčastniť na voľbách do Európskeho parlamentu. Podľa hlavného vyjednávača SR s úniou Jána Figeľa je rozdiel medzi Nice a Göteborgom jasný: vtedy to bola nádej, dnes je to záväzok.

Po počiatočnom nesúhlase podporili Nemecko a Francúzsko švédsky návrh až potom, keď mali dôležité vyhlásenia podmieňovací spôsob. Obavy sú namieste. Berlín a Paríž majú strach o Poľsko. Bez Varšavy si dnes sotvakto vie predstaviť prvú vlnu rozšírenia. Poliaci však momentálne v rokovaniach výrazne zaostávajú a septembrové parlamentné voľby ich prípravu na členstvo odsúvajú úplne do úzadia.

Strašiakom je aj Írsko. Hoci šok z referenda je prekonaný, bez súhlasu Dublinu so zmluvou z Nice stále ešte nie je rozšírenie možné.

Dovtedy sú na ťahu kandidátske krajiny. Göteborské posolstvo by malo zapôsobiť ako vnútropolitický životabudič, ktorý urýchli prípravu na členstvo. To by sme si želali hlavne na Slovensku. Bolo by trestuhodné, keby občania tejto krajiny prešvihli svoju historickú šancu pre úzkoprsosť vlastných politikov.